CESTA K POVOLANIU: Vesmír ma láka preto, lebo chcem pochopiť, ako vznikol. Ale to sa predsa dá robiť aj zo Zeme

Škola ho nebavila a po presťahovaní sa z vidieka do mesta mu chýbajúcu prírodu vynahradil turistický krúžok. Neskôr mu učarovalo programovanie a až do vysokej školy hranie PC hier považoval za stratu času. Teraz však sám tvorí vážne hry, napríklad pre príslušníkov bezpečnostných síl. Podľa neho sa hrou učíme lepšie, než pri klasickom vyučovaní v škole. Je výskumným pracovníkom Ústavu informatiky SAV. Marcel Kvassay. 

Hrávali ste sa rád ako dieťa? S kým? S čím?

Rané detstvo som prežil na dedine uprostred Malých Karpát. Väčšinu času som trávil s kamarátmi výletmi po okolí, lezením po stromoch, bicyklovaním a podobne. Potom sme sa presťahovali do mesta a spočiatku mi príroda veľmi chýbala. Neskôr mi to čiastočne vynahradil turistický krúžok, v rámci ktorého sme chodili na túry, putovné tábory a podobne. Postupom času sa mojím hlavným koníčkom stalo čítanie kníh, od beletrie po náučnú  literatúru, ale popri tom som aj aktívne športoval. Zhruba v polovici strednej školy som dostal možnosť chodiť na krúžok programovania, a odvtedy bolo mojím hlavným koníčkom programovanie.

Komenský povedal: Schola ludus. Škola hrou. Bavila vás škola?

Nie — keď som ja chodil do školy, tak rozhodne nebola organizovaná ako hra. Zábavných prvkov v nej bolo veľmi málo a vyučovanie som zväčša len pretrpel. Ale veda a technika ma zaujímali a patril som medzi dobrých žiakov, až na to, že za svoje znalosti som spravidla nevďačil škole, ale skôr náučnej literatúre, ktorú som si požičiaval z mestskej knižnice.

Kedy ste sa začali zaujímať aj o počítačové hry?

V skutočnosti nepatrím medzi aktívnych hráčov a počas strednej aj vysokej školy som ich považoval iba za stratu času. Bavilo ma počítače programovať, čiže riešiť pomocou nich úlohy a problémy, ktoré som bez nich vyriešiť nevedel, ale keď som si chcel oddýchnuť, tak som radšej oddychoval inými spôsobmi. Je v tom teda istý paradox, že relatívne nedávno som dostal príležitosť podieľať sa na tvorbe počítačovej hry z oblasti takzvaných „vážnych hier“.

Ako ste sa k tomu dostali?

Po vysokej škole som niekoľko rokov profesionálne programoval, ale netvoril som hry. Išlo o klasické aplikácie pre účtovníctvo, správu bytov, mobilnú komunikáciu, internetový obchod a podobne. Až keď som v novembri 2009 nastúpil na Ústav informatiky SAV, bol som zaradený do výskumného projektu, v ktorom sme pomáhali vytvoriť prototyp (ukážkový vzor) „vážnej hry“ pre virtuálny výcvik príslušníkov bezpečnostných síl.

Ako sa hrať na PC tak, aby to nebolo stratou času?

Odpoveďou sú práve takzvané „vážne hry“ (angl. „serious game“), ktorých hlavným cieľom je získať nové poznatky, schopnosti alebo zručnosti. Ich názov neznamená, že by boli menej zábavné a pútavé než klasické hry, práve naopak — často sa človeka zmocnia ešte hlbšie a intenzívnejšie. Pre mňa bol takou inšpirujúcou hrou napríklad Lightbot, kde hráči majú jednoduchými vizuálnymi symbolmi poslať robota po zadanej „prekážkovej“ dráhe tak, aby rozsvietil na žlto všetky modré políčka.  Je to veľmi zábavné, no zároveň sa hráči učia aj algoritmicky myslieť, pričom vôbec nemusia vedieť programovať. Okrem toho existujú aj hry pre manažérov a finančníkov, ktorí si v nich môžu budovať svoje firmy a skúšať šťastie na finančných trhoch bez rizika, že im prípadný neúspech zničí život alebo kariéru. Existujú aj hry s psychologickým, resp. psychoterapeutickým využitím. Zhodou okolností som na túto tému nedávno prednášal v júnovej Bratislavskej vedeckej cukrárni. Prednáška a ďalšie súvisiace materiály sú voľne dostupné cez internetový archív CVTI.

Je možné učiť sa pomocou hier? Dá sa tak naozaj niečomu reálne naučiť – tak, že to človek ovláda a nezabudne?

Určite áno. Osobne si myslím, že hrou sa učíme lepšie, než pri klasickom vyučovaní v škole, pretože hru nám ako spôsob učenia dala do vienka sama príroda. Malé deti sa často spontánne hrajú na rôzne „povolania“ na rodičov, lekárov, kozmonautov, čím sa svojím spôsobom pripravujú na dospelosť. Škoda, že tieto hravé formy a chuť do učenia nevieme podchytiť a plynule preniesť aj do školských lavíc. Je to podľa mňa obrovská premárnená príležitosť. Ako dieťa dozrieva, jeho záujem by sa od klasických hier spontánne presunul na rôzne zaujímavé aktivity a experimenty, napríklad z fyziky, chémie a podobne. Spočiatku by to prirodzene boli hlavne veci s nejakým silným zvukovým alebo farebným efektom, prípadne s podivným či nečakaným správaním, no postupne – pri správnom vedení zo strany učiteľa – by to mohlo prerásť do hlbšieho záujmu o daný predmet a do samostatnej práce na žiackych a študentských projektoch. A odtiaľ je už len krôčik k serióznej vedeckej a výskumnej práci.

Malé deti sa často spontánne hrajú na rôzne „povolania“ na rodičov, lekárov, kozmonautov, čím sa svojím spôsobom pripravujú na dospelosť. Škoda, že tieto hravé formy a chuť do učenia nevieme podchytiť a plynule preniesť aj do školských lavíc

Pri klasickom vyučovaní deti spravidla nasilu ženieme cez vopred a umelo stanovené méty bez ohľadu na to, či ich to baví a či stíhajú chápať. Tak sa predmety ako matematika, fyzika či chémia ľahko stanú strašiakom, a väčšina žiakov už potom nechce ani počuť, že by ich mali ísť ďalej hlbšie študovať na vysokú školu.

Prečo je hravosť tak prítomná v ľudskej schopnosti učiť sa?

Pretože sme je evolučne zdedili od našich zvieracích predkov. Stačí sa pozrieť na našich domácich miláčikov, či už psov alebo mačky, ako sa v mladosti hrou pripravujú na budúci samostatný život, od lovenia koristi až po obranu vlastného teritória.

Ako je teda možné objaviť svoje povolanie? Existuje vôbec životné poslanie? Ako ho nájsť?

Toto je myslím veľmi individuálne. Jednak sa vnímanie životného poslania časom mení a vyzrieva, jednak treba počítať s rôznymi prekážkami a peripetiami. Ako malý chlapec som napríklad chcel byť kozmonautom. Bol to samozrejme iba detský sen, z ktorého som neskôr vyrástol, ale obsahoval aj zárodok čohosi hlbšieho, čo pretrvalo: uvedomil som si, že vesmír ma láka preto, lebo chcem pochopiť, ako vznikol a ako sa v ňom objavil život a inteligencia. Ale to sa predsa dá robiť aj zo zeme; netreba lietať do vesmíru. Neskôr som preto zvažoval štúdium filozofie prípadne teoretickej fyziky s dôrazom na kozmológiu. Dodatočne som si však uvedomil, že by ma nebavilo celý život iba teoretizovať; chcel som v práci tvoriť aj dačo praktické, z čoho by bol hmatateľný úžitok. Lákali ma počítače, lenže vtedy bol o ne taký záujem, že na vysokú školu brali iba jedného z desiatich, a tak som nakoniec vyštudoval iný príbuzný odbor — rádioelektroniku. Popri štúdiu som však aktívne programoval a aj po jeho skončení som pracoval prevažne ako programátor a softvérový metodik. V roku 2009 som nastúpil na Ústav informatiky SAV a o dva roky neskôr aj na externé doktorandské štúdium aplikovanej informatiky, čím som sa nakoniec stal informatikom aj de iure.

Ako malý chlapec som napríklad chcel byť kozmonautom. Bol to samozrejme iba detský sen, z ktorého som neskôr vyrástol, ale obsahoval aj zárodok čohosi hlbšieho, čo pretrvalo: uvedomil som si, že vesmír ma láka preto, lebo chcem pochopiť, ako vznikol a ako sa v ňom objavil život a inteligencia. Ale to sa predsa dá robiť aj zo zeme; netreba lietať do vesmíru.

Pracujete v SAV, ste vedec, softvérový inžinier, programátor, informatik… Je to pre vás práca, zamestnanie, alebo práve aj „povolanie“?

Je to kombinácia všetkých týchto aspektov. Momentálne som členom skupiny pre inteligentné a znalostne orientované technológie. Po dlhých peripetiách sa mi tak splnil životný sen produkovať užitočné výsledky a zároveň byť v oblasti, ktorá susedí s umelou inteligenciou, psychológiou, sociológiou, kognitívnou vedou a neurovedou, čo všetko sú disciplíny, ktoré ma veľmi zaujímajú a inšpirujú v premýšľaní o zmysle a hodnote ľudského života.

Hlavnou oblasťou vášho výskumu je v súčasnosti kauzálna analýza simulačných modelov ľudského správania. Rozmeňme to na drobné. Čo tým študujete?

Kauzálna analýza je odborný termín pre hľadanie príčinno-účinkových vzťahov. Do bežnej reči by sa to dalo pretlmočiť asi takto: vo vážnej hre pre príslušníkov bezpečnostných síl sme pozorovali neobvyklé správanie sa simulovaných civilistov. Išlo o scenár z Afganistanu, kde civilisti v blízkosti vojenskej základne rabovali obchod a blížiaca sa bezpečnostná hliadka tomu mala zabrániť a dav rozptýliť. Keď sme tento scenár spúšťali opakovane, niekedy sa všetci civilisti rozpŕchli, ale inokedy zasa všetci začali na hliadku hádzať kamene. Podotýkam, že vo všetkých týchto prípadoch sme spúšťali rovnaký scenár s rovnakými počiatočnými nastaveniami. Veľmi nás to prekvapilo – dokonca aj našich nemeckých kolegov, ktorí model správania sa simulovaných civilistov vytvorili. Ja som sa dobrovoľne podujal, že sa pokúsim odhaliť príčiny tohto podivného javu, a zvolil som si to za tému svojej dizertačnej práce.

Mimochodom, podarilo sa vám v tejto oblasti obhájiť PhD.? Je dôležité pôsobiť v akademickej sfére?

Áno, dizertačnú prácu som úspešne obhájil začiatkom júla. Práca vo vede je dôležitá a má perspektívu najmä v oblastiach, kde je nedostatok odborníkov. Momentálne sú to hlavne technické, matematicko-fyzikálne a niektoré prírodovedné odbory. Znalosť počítačov a programovania pritom môže byťveľmi  užitočná, veď dnes by sme len ťažko našli odbor, v ktorom sa počítače v tej či onej podobe nevyužívajú. Dokonca existujú odbory ako počítačová sociológia, lingvistika, biológia či bioinformatika, čiže znalosť programovania je dobrou „vstupenkou“ aj do spoločenských a prírodných vied.

Informatika blízko súvisí s umelou inteligenciou. V médiách sme postrehli kritiku od mnohých známych podnikateľov a odborníkov ako Elon Musk či Stephen Hawking. Ak by sa dali stručne zhrnúť jej pozitíva a negatíva, ako v nich stojí umelá inteligencia? Čo prináša a aké je jej najväčšie riziko?

Skupina aktivistov okolo Elona Muska a Stephena Hawkinga oprávnene upozorňuje na riziká umelej inteligencie. Dalo by sa však diskutovať o vhodnosti určitých vyjadrení, konkrétne Elona Muska, ktoré budia dojem, akoby nám už čoskoro hrozila vzbura robotov v štýle filmu Terminátor a akoby jediným rozumným riešením bolo výskum umelej inteligencie úplne zastaviť. To je však nedorozumenie. Kto si dá námahu a prečíta si otvorený list týchto aktivistov, zistí, že nepresadzujú zákaz umelej inteligencie, ale legislatívne opatrenia, ktoré majú minimalizovať jej riziká a možné negatívne dopady. Navyše, nebezpečenstvo vzbury robotov á la Terminátor je zanedbateľné, oveľa väčším rizikom je, že umelú inteligenciu zneužijú zločinci, teroristi a diktátorské režimy. Tak môže skutočne dôjsť k nedoziernym škodám. Týka sa to hlavne inteligentných zbraňových systémov, a aktivisti preto vyzývajú OSN na ich úplný zákaz. Zhodou okolností som o týchto otázkach len pred pár dňami diskutoval s redaktorkou rádia Regina pani Jankou Bleyovou v relácii Večerné reflexie. Záznam relácie je dostupný cez internetový archív RTVS . Na trošku vyššej odbornej úrovni rozoberám možnosti a hranice umelej inteligencie v prehľadovom článku „Stroj, inteligencia, vedomie“.

Čo považujete za svoj doterajší najvýznamnejší projekt?

Zatiaľ jednoznačne vedie projekt vážnej hry pre príslušníkov bezpečnostných síl, z ktorého vzišla téma mojej dizertačnej práce. V blízkej budúcnosti by som sa však mal preorientovať na použitie inteligentných techník pri spracovaní veľkých dát, a tak uvidím, čím novým ma budúcnosť prekvapí…

foto: archív Marcela Kvassaya