Robert Hofrichter: Plasty v oceánoch? Sú ich biliardy a nevieme, čo nakoniec spôsobia

Upadnúť do konzumu a tešiť sa z lacného mäsa je jednoducho nemorálne a neetické. Na ohrozenie životného prostredia upozorňuje morský biológ z Rakúska Robert Hofrichter. 

Som kozmopolitný Rakúšan, ktorý sa so Stredoeurópanmi dohovorí v ich jazyku

Ste zoológ, morský biológ aj spisovateľ. Ako ste sa dostali k svojmu povolaniu? Čo Vás formovalo?

Často sa takéto povolania a životné cesty formujú už v detstve. Aj u mňa to tak bolo: bežne som sa hrával v záhrade, kde v lete prekvital život, fascinovalo ma to od útleho veku. Odmala som čítal nekonečné množstvo kníh, mal som akváriá a uhorkové fľaše plné života, túžil som potápať sa (začal som v roku 1967 so šnorchlom v chorvátskom Rovinj).

Formovala ma láska k hubám a lesu, zbierka motýľov a chrobákov (dnes by som to už nerobil, aj tak už vymierajú), učil som sa latinské názvy, bol to jasný smer – biológ a nič iné. Akurát ten starý režim mi nedal šancu to študovať. Rodičia nemali stranícku knižku, tak to nešlo. Až v emigrácii v Rakúsku som mohol študovať to, čo som chcel… 

Máte slovenské korene, žijete v Salzburgu. Aké sú ešte Vaše väzby na Slovensko?

Nuž, úprimne povedané, tie korene vlastne vôbec neboli slovenské v etnickom alebo jazykovom zmysle. Genetické korene sú nemecké, aj mama má čisto nemecké meno. To viete, staré prešburácke korene boli veľmi miešané. Ale posledných štyridsať rokov monarchie bolo v Prešporku značne poznačených maďarčinou, aj keď korene mesta boli viac nemecké. Aj naša rodina hovorila doma najmä maďarsky. Až na základnej škole som sa naučil po slovensky.

Musím sa ale priznať, že žiadne väzby v zmysle nejakého národného cítenia nemám. Vývoj v Maďarsku sa mi tak protiví, že sa mi všetky emócie vytratili.

Cítim sa byť kozmopolitným Rakúšanom, ktorý je hrdý na to, že vie hovoriť s väčšinou Stredoeurópanov v ich jazyku. Mám silnú väzbu k tomuto priestoru okolo Dunaja a na východnom cípe Álp a začiatku Karpát. To ma viedlo pred asi piatimi rokmi k napísaniu dvoch kníh o dejinách monarchie a Prešporku. Napísali sme to so strýcom zo Salzbrugu a synovcom Petrom Janovíčkom z Bratislavy. 

Prečo plasty končia v moriach a oceánoch 

Jednou z tém, ktorej sa venujete, sú plasty v moriach. Prečo ich ľudia hádžu do mora? Prečo v oceánoch končia milióny ton plastov ročne?

Plasty sa tam dostávajú ako veľké (makro) alebo malé (mikro). A všetky veľkosti medzi tým. Tie mikroplasty môžu byť primárne – sú napríklad v kozmetike alebo sa tam dostávajú inými cestami (napríklad z pneumatík, ktorých sú na svete milióny ton) – alebo sekundárne. To je zákerné: Plasty sa nerozložia v dohľadnej dobe, ale fragmentujú sa na stále menšie čiastočky. Z roka na rok je toho viacej. Biliardy kúskov na celej planéte a samozrejme v oceánoch.

Už v Biblii sa píše, že všetky rieky končia v moriach. To je, prirodzene, skladisko úplne všetkého. Tam skôr či neskôr všetko skončí, dostane sa to tam riekami, vetrom a atmosférou. Veľa malých čiastočiek má oveľa väčší povrch ako adekvátne množstvo väčších. A práve tento povrch hrá kľúčovú úlohu: škodlivé látky, ktoré sme vypustili do životného prostredia (tzv. POP z persistent organic pollutant, teda trvalý organický znečisťovateľ), sa koncentrujú v týchto čiastočkach, tisícnásobne a ešte viac, u dioxínov až miliónnásobne. Tak sa jedy dostávajú koncentrovane do potravinových sietí. 

Prečo jeme mikroplasty 

Je paradoxné, že vďaka potravinovému reťazcu aj my, ľudia, napokon zjeme mikroplasty, Aké to má zdravotné následky?

Aj my, a aj každý iný živý tvor na Zemi, je toho plný. V Antarktíde, na dne oceánov v 11 kilometrovej hĺbke. Každý planktón, rak, slimák, každý tvor. Nikto nevie do posledného dôsledku, čo to dlhodobo všetko spôsobí. Koncentrujú sa v nás jedy, ukladá sa to v kĺboch, orgánoch, cievach, spôsobuje to chronické zápaly a pod. Ako sa to bude prejavovať geneticky (napr. epigenéza), ešte nikto presne nevie. Ale nevyzerá to sľubne. Nič dobré od plastu nemôžeme očakávať. 

Zmena klímy je globálna. Zasiahne každého

Slovensko síce nie je morská krajina, ale prečo by sme mali myslieť na čisté moria a čisté oceány aj my?

Pretože v globalizovanom svete je úplne jedno, kde naše mesto alebo naša krajina leží. Udalosti nemajú lokálny alebo regionálny charakter, to asi každý už teraz vníma. Žijeme v dobe big six, šiesteho veľké vymierania druhov, straty biodiverzity. Vnímame, že lesy horia v Amazónii takisto, ako na Sibíri a v Stredomorí, v Afrike a kdekoľvek. Zmena klímy je absolútne globálna a zasiahne každého, aj keď nie rovnako rýchlo. Ide o akýsi final countdown, keď sa zosumarizujú všetky možné rôzne zločiny posledných storočí, ktoré ľudstvo na prírode spáchalo.

Nie je možné žiť na nejakom ostrove požehnaných či blahoslavených, kde nás následky globálneho vývoja obídu. Keď sa Afrika za 25 rokov zdvojnásobí a nemajú ani vody, ani iné základy života, tak sa dajú na pochod. Nie ako teraz, tisícnásobne viac. To nie je o populistických politikoch, ktorí z toho chcú krátkodobo vytĺcť kapitál. To je o našom vlastnom živote a živote našich potomkov. Bez oceánov naša jedinečná planéta nemôže zostať obývateľná – a to ani v srdci Európy.

Aká je naša ekologická budúcnosť? 

Čo je pre Vás babylonskou vežou dnešnej doby?

Krátkozrakosť vodcov a elít takisto veľkej masy ľudí. Na Slovensku a v iných postsocialistických krajinách to vnímam takto: Ľudia myslia po získaní takzvanej slobody najmä na to, ako čo najviac nahrabať. Tiež chcú žiť tak, ako to už dávno videli v amerických filmoch. Veľké autá, vily, luxus. Nečudujem sa im, je to ľudské. Ale je aj hlúpe nevnímať, čo sa okolo nás deje. Predstavte si, že každý Ind a Číňan bude chcieť tiež to isté. Ciele klimatických konferencií nikto nespĺňa, stále rastie počet ľudí.

Existuje jednoduchá ekologická rovnica, ktorá je absolútne spoľahlivá: počet ľudí x štýl života = ekologická budúcnosť. To je zákonitosť, ktorej sa nedá vyhnúť. Babylonská veža sa veľmi nezmenila: Aj dnes chceme stavať až do neba (aj doslovne).

Ale: koľko piesku treba na kilometer autostrády? Viete? Preskúmajte! Vedeli ste, že už nemáme dosť piesku? Do Dubaja ho dovážajú z Austrálie, polovica pláží v Maroku a Španielsku zmizla. Špekulanti s nehnuteľnosťami postavili milióny bytov, v ktorých nikto nebýva, lebo si to nikto nemôže dovoliť. Piesok nám môže slúžiť ako symbol mnohých iných vecí: dochádza nám, lebo máme zlaté teľatá, babylonské veže a neeticky spotrebúvame všetko, čo patrí generáciám po nás. 

Ako chrániť životné prostredie?

Ak by existovala rada, ako ochraňovať prírodu už tu a teraz, čo by ste nám poradili?

Neexistuje iná cesta, ako začať sám od seba malými krokmi, aj keď sa zdajú byť nezmyselné a zbytočné. Nie je to pravda, že sú beznádejné a zbytočné. Nečakajte, že sa svet zmení, lebo to pochopia politickí lídri.

Rozmýšľajte o tom, ako sa dá plast usporiť alebo vôbec nepoužiť, podporujte fair trade a nekonzumujte iba podľa lacnej ceny (myslím najmä na lacné mäso, ktoré nemá budúcnosť).

Pýtajte sa, či vaša rodina potrebuje tri veľké autá (aj keď ich má aj sused). Buďte aktívni a nenariekajte na hrozný stav sveta. Existujú ľudia, ktorí nám môžu byť príkladom.

Situácia nie je ružová, ale iba svetové spoločenstvo uvedomelých ľudí môže ovplyvniť vývoj pozitívnym smerom. Upadnúť do konzumu a tešiť sa z lacného mäsa je jednoducho nemorálne a neetické.