Spisovateľ z Vranova: Každý z nás môže pomôcť mestu, v ktorom žije

Cyril Melničák napísal knihu o histórii ulíc Vranova nad Topľou. Naša nezisková organizácia Eductech vznik tejto publikácie podporila, aby posilnila vedomie, že každý z nás sa môže zaujímať o veci okolo seba a pomôcť mestu, v ktorom žije. Cyril Melničák (56) je rodený Vranovčan a mimochodom, aj učiteľ slovenčiny a výtvarnej výchovy.

Napísali ste knihu História vranovských ulíc. Čo Vás k tejto téme priviedlo?

Na začiatku to bolo také momentálne vnuknutie, nápad, myšlienka. Pamätám si presne tú chvíľu, keď som sa rozhodol využiť databázu o rodokmeni našej rodiny a ostatné historické materiály, ktoré sme s bratom zozbierali za viac ako jedno desaťročie. Rozhodol som sa ísť systematicky dom po dome, ulicu za ulicou. Od tejto chvíle som na to intenzívne neustále myslel a budoval osnovu môjho nového projektu. Nepomýšľal som na knihu, myslel som len na nové využitie toho, čo sme zozbierali. V ďalšej fáze, keď som mal jednotlivé ulice postupne ako tak skompletizované, ponúkol som Hornozemplínskej knižnici  vo Vranove nad Topľou cyklus prednášok k téme histórie osídlenia vranovských ulíc. Potreboval som kontakt s poslucháčmi, spätnú väzbu na moju prácu a doplňujúce informácie od tých, ktorých táto téma zaujala. Podnet na vydanie knihy vyšiel práve od týchto ľudí.

Čo sa môže čitateľ, ktorý nie je z Vranova, dozvedieť z Vašej knihy o uliciach mesta?

V knihách História vranovských ulíc I. a II. sú časti, ktoré sa zaoberajú aj takými širšími historickými témami ako sú: historické mapovanie, súpisy obyvateľstva, krajinská cesta, protihabsburské povstania, židovské obyvateľstvo pred druhou svetovou vojnou a počas nej, vysťahovalectvo, pôvod priezvisk, vyhľadávanie v cirkevných matrikách, čítanie dobových dokumentov a pod. Aj čitateľ, ktorý nie je z Vranova, môže využiť zdroje, z ktorých som čerpal a uvádzam ich vo svojich knihách a možno zistí, že jeho rod má korene vo Vranove.

Čo nové prináša Vaša kniha pre Vranovčanov?

Snažím sa spracovať a zverejniť témy, ktoré doteraz neboli publikované, prípadne doplniť to, čo ešte nebolo hlbšie preskúmané. Napríklad fenomén milostivého obrazu v Bazilike Narodenia Panny Márie vo Vranove, detailný popis domov od najstaršie zachovaných dobových dokumentov, až do obdobia konca druhej svetovej vojny, príbuzenské vzťahy medzi najstaršími rodinami vo Vranove, aká bola historická podoba a atmosféra života starého Vranova.

Aké sú vranovské ulice? Aké v nich vládli vzťahy? Akí ľudia tam žili? A akí žijú?

Akí ľudia vo Vranove žijú, na to nech si dá odpoveď súčasný obyvateľ mesta. Vranov sa začal rýchlym tempom meniť po druhej svetovej vojne, keď nastal príliv obyvateľov z okolitých dedín a okresov. Týmto obdobím sa ale nezaoberám. Zaujíma ma minulosť, ktorá siaha za pamäť najstarších žijúcich obyvateľov Vranova. Vranov sa vyvíjal rôznym tempom, ale myslím si, že stále mal svoje čaro. Boli tu veľmi široké a vzájomne prepojené príbuzenské vzťahy, rozvinuté remeslá, cech čižmárov, obuvníkov, jedineční majstri mäsiari, pekári a cukrári, silná skupina židovského obyvateľstva, pôsobili tu osobnosti duchovného života. Nakrátko tu pôsobili, alebo sa tu narodili osobnosti európskeho významu. V rodinách prežívali staré tradície, takmer z každej rodiny niekto odišiel do Ameriky. Obyčajní jednoduchí ľudia pre svoj charakter, obetavosť i odbornosť sa stávali skutočnými osobnosťami: obchodník Schwartz, richtári Š. Šepitko, E. Bereš, členovia spolkov J. Ajben, J. Knoblich a mnoho ďalších. Prekvital tu bohatý spoločenský život, fungovali ochotnícke divadlá, spolky, konali sa majálesy a tradičné jarmoky. Boli tu dva honosné hotely. Hotel Rákoci a Hotel Praha. Hotel Praha mal 47 miestností, bolo tam kasíno a knižnica. Na druhej strane, do roku 1943 boli cesty vo Vranove prašné a zablatené, mesto trápili záplavy a domy boli prevažne nízke, roľníckeho typu. Určitý stavebný ruch a nové ulice vznikali až v 30. rokoch 20. storočia.

V Bazilike Narodenia Panny Márie máte slziaci obraz. Čo hovoria fakty?

V rodine Bercsenyich dňa 27. 8. 1708 zaslzil Milostivý obraz Panny Márie. Podľa urbárneho súpisu z 30. decembra 1711 mal „Varannói castellum“ (kaštieľ) troch majiteľov. Časť vlastnil Ladislav Bercsenyi /Berčéni/. Jeho otec Mikuláš bol hlavný veliteľ rakociovských vojsk. Udalosť sa teda stala v kaštieli, čomu napovedá aj freska pod chórom kostola. Konkrétne miesto, kde sa udalosť stala a podrobnosti o spoločenských i politických udalostiach, na ktorých mala svoj podiel rodina Berčénich, je to nové, čo prinášam vo svojej knihe História vranovských ulíc I. na trinástich stranách. Stručne aspoň citát z knihy: „Pozrime sa teda na osobné svedectvo Augustína Hnatoviča, ktorý osobne utieral slzy z obrazu Najsvätejšej matky, dňa 27. augusta 1708, kto bol pri tom prítomný a v akom boli rodinnom vzťahu: „…Pani Berčeniová (Zuzana) hneď prizdobila svätý obraz zlatým náhrdelníkom. Pani Klára Čákiová, rodená Žičiová (švagriná Zuzany Berčeniovej), manželka Štefana Čákiho, ten istý obraz vyzdobila zlatou retiazkou a pani Barkóciová (mohlo ísť o manželku Františka Barkóciho Julianu, rod. Ziči a matku ostrihomského arcibiskupa Františka Barkóciho) striebornou. Pani Halleriana, rodená Barkóciová (Júlia Hallerová, manžel Ján, otec Žigmund Barkóczy) pridala k tomu strieborný a pozlátený kvietok.“

Ako to bolo s Vranovským vodným hradom?

V roku 1472 dostala rodina Rozgonyovcov povolenie od kráľa Mateja opevniť svoje vranovské sídlo. Listina pochádza zo 7. 4. 1472 a uvádza sa v nej podmienka, že pri budovaní opevnenia nespôsobia ľudia v okolitej krajine žiadne škody. Od tých čias sa spomína ako Vranovský hrad. V roku 1520 je jeho majiteľom Andrej Báthory, v roku 1568 už Barkóczy a Nadasdy a v roku 1617 popri Bathoryovcoch aj Drugetovci. V roku 1778 prudké zemetrasenie zničilo zvyšky vodného hradu a mestského opevnenia. Zo zrúcanín si Forgáchovci postavili kaštieľ. Zachované pivnice ešte dlho slúžili mestu ako sklad vína. V roku 1994 Ministerstvo kultúry SR vyhlásilo túto archeologickú lokalitu za kultúrnu pamiatku. Viac uvádzam v knihe História vranovských ulíc I. s podtitulom Hlavná ulica a Štefánikova ulica.

Vydanie Vašej knihy podporila nezisková organizácia Eductech. Ako hodnotíte túto spoluprácu? Pomohla Vám táto podpora?

Nezisková organizácia Eductech podporila finančným príspevkom už moju prvú knihu a vďaka tejto organizácii mohla vyjsť moja druhá kniha, ktorá je pokračovaním prvej ďalšími dvoma ulicami (Rázusova ulica a Hrunok).
Vydanie knihy je finančne náročná záležitosť a ja som sa vďaka pomoci zo strany Eductech mohol naplno venovať práci na knihe, jej finálnej úprave. Oceňujem profesionálny prístup pani riaditeľky PaedDr. Silvii Manduľákovej a jej najbližších spolupracovníkov. Myslím si, že investícia do skúmania, spoznávania a propagovania regionálnej histórie je dobrá investícia pre budúce generácie. Je úžasné, že podporujú mnohé iné vzdelávacie projekty a napĺňajú svoje ciele.

Čo by ste rád odkázal Vranovčanom?
Každý z nás môže mestu, v ktorom žije, pomôcť aj „zdola“ svojím talentom, záujmom, zanietením pre akúkoľvek dobrú vec.

Prečítajte si aj naše ďalšie články, alebo nám napíšte na eductech(a)eductech.sk. Ďakujeme, že čítate náš portál.