Juraj Šerík: Drotári dobyli svet s krošňou na pleci

19.5.2021

Drotárske múzeum založil v Dlhom Poli Juraj Šerík, aby si tak uctil predkov. V rozhovore nám približuje tajomnú krajinu Drotária, aj čaro tohto remesla, ktoré bolo v roku 2019 zapísané do zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO.

V článku nájdete:

Drotária je kolískou remesla, skrýva tajomstvá, aj neuveriteľné príbehy

Drotária – čo je to za tajomná krajina?

Je to časť severozápadného Slovenska, považovaná za kolísku drotárstva. Je známa mnohými ťažkými osudmi, ale i tajomstvami a neuveriteľnými príbehmi jednoduchých chudobných ľudí, ktorí s krošňou na pleci takmer cez tri storočia doslova dobyli svet svojou vynaliezavosťou a zručnosťou.

Aké remeslo bolo drotárstvo? V čom bolo jeho čaro, krása, ale i náročnosť?

Ťažký chlebíček. Spočiatku to bolo podomové remeslo, zamerané hlavne na opravu puknutého hlineného riadu, výrobu pascí na myši a iných, najmä úžitkových predmetov do domácností. Neskôr to bolo vandrovné remeslo. Tunajší chlapi so svojimi učňami (džarkami) sa ako divé husi rozpŕchli do sveta za lepším životom. Jednoduché náradie, klbko drôtu a plechu v krošni zavesenej na pleci a tí šikovnejší si postupne zakladali vlastné dielne a fabriky.

Kedy drotárstvo de facto zaniklo?

Pred druhou svetovou vojnou drotárstvo prakticky zaniká. Tento osud postretol aj môjho dedka Jakuba Šeríka Fujaka z Dlhého Poľa pri Žiline, ktorý sa stal po smrti Jozefa Holánika Bakeľa jeho nástupcom.

Dnes sa oživujú tradície, drotárstvu sa darí, ale nie na jarmokoch

Ako je to s drotárstvom dnes? Kto sa mu ešte venuje? Zrejme to už nie je bežné remeslo, skôr uchovávanie tradícií?

Našťastie dnes je už doba iná, ožívajú tradície a drotárstvu sa opäť darí. Nie je to už však to typické vandrovné remeslo zbedačených chlapov s drevenou krošňou na pleci a hlasným volaním “…dajte misky, hrnce drôtovať, moje deti sú hladné…”, ale skôr umelecké remeslo. Mám veľkú radosť z toho, keď sa na jarmokoch stretávame a spoznávame nových drotárov, drotárky a v nemom úžase sledujeme ich nádherné práce. Mnohé sú však už zamerané skôr na výrobu šperkov, ozdobných predmetov a pod.

Dá sa drotárskym remeslom uživiť?

Častá otázka, vyskúšajte si to a uvidíte sami (úsmev). Chodievame už takmer dvadsať rokov po jarmokoch na celom Slovensku, ale z roka na rok je to horšie. No málo sa o tom hovorí. Kedysi nám na jarmokoch za účinkovanie, ukážky poctivého remesla, mnohé mestá či obce platili – dnes musíme platiť my im. Je to šibenica a zatĺkanie klincov tradičného remesla do rakve, sami zabíjame remeslo, je na čase buchnúť päsťou po stole! Potom niet sa čomu čudovať, že je tam veľa priekupníkov, čínskeho tovaru a najmä deti nemajú ani potuchy hodnoty ľudskej ručnej práce.

Poviem jeden príklad, či sa to už bude komu páčiť, alebo nie. Nie je to tak dávno, čo mesto Trnava platilo nám, remeselníkom, 2 800 korún na Tradičnom trnavskom jarmoku. Dnes platíme mestu Trnava 50 euro my.

Je o drotárstvo ešte dnes záujem?

Určite áno. Verím tomu, že aj zápis drotárstva do kroniky ľudstva UNESCO tomu ešte viac napomôže.

Drotár musí mať nekonečnú trpezlivosť

Aký fortieľ, talenty, či schopnosti by mal mať dobrý drotár?

Predovšetkým by mal mať nekonečnú trpezlivosť a vzťah k ručným prácam.

Drotárstvo bolo spojené s cestovaním, či putovaním za prácou. Akú rolu to zohrávalo v živote drotára?

Hlad a chudoba vyhnala chlapov od svojich rodín do sveta. Podobný osud postihol aj môjho pradedka Jozefa Holánika Bakeľa, ktorý 40 rokov bol na drotárke v Poľsku a doma žena s kŕdľom 11 hladných detí ostala sama na celé hospodárstvo. Chodieval cez kopce pešo aj so svojim otcom .

Museli chodiť von za prácou?

Roboty doma nebolo, tak boli nútení. Bez akýchkoľvek skúseností, či znalostí cudzích jazykov. Na chrbte si niesli celý svoj majetok, neraz krošňa vážila aj 30 kg.

Drotárske múzeum ako úcta k drotárskym predkom

Prevádzkujete Drotárske múzeum Jozefa Holánika Bakeľa v Dlhom Poli. Čo je jeho cieľom?

Z úcty k mojim drotárskym predkom som sa rozhodol obnoviť ich rodný dom, ktorý je od roku 2001 zapísaný v zozname národných kultúrnych pamiatok a zriadiť tu prvé živé Drotárske múzeum na Slovensku.

Hlavným cieľom je uchovať vyše 150 ročnú rodinnú drotársku tradíciu pre súčasnosť, ale i ďalšie generácie.

Dá sa vaše múzeum navštíviť?

U nás je každý srdečne vítaný celoročne, každý deň. Je lepšie sa však vopred ohlásiť a dohodnúť si termín a čas prehliadky.

Odporúčate merať cestu do Dlhého Poľa za vaším múzeom?

Určite áno. Pre našich návštevníkov máme pripravenú zaujímavú prehliadku spojenú s ukážkou práce drotára. Nachádza sa tu v blízkosti niekoľko rozhľadní, kaplnky, krásna príroda. Mali sme tu už návštevu až z Kanady, Mexika, Číny, z Európy, ale hlavne ľudí z celého Slovenska.

Doba internetu: Manuálne schopnosti detí

Sú podľa vás dnes mladí, najmä deti, vedení k rozvoju manuálnych zručností?

Doba internetu zmenila všetko. Je to asi skôr individuálne, ale manuálne schopnosti detí v porovnaní s našou generáciou sa už porovnať asi nedajú.

Máte rady či tipy, ako rozvíjať manuálne zručnosti? Dá sa to napríklad predmetom technika na základných školách?

Naše múzeum navštevujú materské, základné, ale i stredné školy. V rámci tvorivých dielní si môžu sami odskúšať prácu s drôtom. Niektorí sú veľmi šikovní, no mnohí držia klieštiky a drôt v ruke prvýkrát, ale o to je väčšia radosť, keď i hoci kostrbaté srdiečko si sami udrôtujú a hneď vedia, komu ho aj darujú.

Všimli sme si, že deti sa mnohokrát do práce s drôtom pohrúžia, že aj zabudnú, že už o chvíľu im ide autobus (úsmev) a to nás teší najviac.

Tu, v obci Dlhé Pole, majú v rámci regionálnej výchovy zaradené aj drotárstvo a dokonca tu funguje aj drotársky krúžok, či folklórny súbor Drotár. Vo vestibule ZŠ Kamence majú vystavené svoje drotárske práce, či mnohé predmety, ktoré sa uchovali v obci.

Obec Dlhé Pole má zriadenú pamätnú izbu drotárstva, prezentujúcu slávnu drotársku históriu. Odporúčame ju taktiež navštíviť, treba sa však vopred ohlásiť na Obecnom úrade Dlhé Pole.

Ďakujeme za rozhovor

foto: archív J. Šeríka