CESTA K POVOLANIU: U nás doma bol tvorivý prístup samozrejmosťou

Pochádza z vedeckej rodiny, študoval v zahraničí, kde založil aj vlastnú firmu. Momentálne sa venuje 3D vizualizáciám – a ich prepojeniu s virtuálnou realitou. Jozef Doboš ml.

Váš otec prof. Jozef Doboš je významným slovenským matematikom. Aký mal na Vás vplyv? Zdedili ste nejaké vlastnosti po otcovi?

Po otcovi som určite zdedil zmysel pre humor, ale aj záujem o  vedu. Tiež ma od malička viedol k počítačom, či už to bolo cez programovanie v jazykoch ako sú Logo, HTML a Pascal. On dokonca tvrdí, že keby boli za jeho mladosti počítače na takej úrovni, ako sú teraz, určite by neštudoval matematiku. Taktiež hovorieva, že vyrátať prvých 1000 príkladov je najťažších. S programovaním je to podobné. Ako stredoškolák som napríklad nevedel pochopiť, ako môže môj učiteľ informatiky okamžite odhaliť chybu v programe len z čítania zdrojového kódu. Dnes robím to isté ja mojim študentom a zamestnancom. 

Je dobré mať v rodine tvorivé, vedecké prostredie? Zvyšovalo to nároky aj na Vás?

Nepovedal by som, že nároky, skôr mi prišiel výskum a tvorivý prístup k problémom ako samozrejmosť. Mama dokonca strávila niekoľko rokov výskumom mechatroniky na ETH v Zürichu, takže som bol od malička vystavený univerzitnému prostrediu ako doma, tak aj v zahraničí. Preto bolo tiež prioritou pre mojich rodičov, aby som študoval na západe, kde sú oveľa lepšie príležitosti. 

Spomínate štúdium v zahraničí. Ako Vám to nasmerovalo Vaše profesijné zameranie?

Odhliadnuc od jazykovej bariéry a extra finančných nákladov nie je študovanie v zahraničí o nič viac, alebo menej náročné ako u nás. Veľký rozdiel však robí hodnota dosiahnutého vzdelania. Titul z medzinárodne uznávanej školy má váhu všade vo svete. Obidve školy, ktoré som vyštudoval v Londýne, sa nachádzajú na špici svetových rebríčkov. Pre porovnanie, žiadna slovenská univerzita sa v takýchto rebríčkoch ani len nespomína. V zahraničí sú lepšie podmienky na vedecký výskum, možnosti získania štátnych grantov, ako aj investičné príležitosti. To všetko má potom priamy vplyv na smerovanie kariéry a profesijné zameranie jednotlivcov. 

V Londýne ste založili firmu 3D Repo. Aké je to podnikať vo Veľkej Británii? Mali ste nejaký zvláštny dôvod začať s vlastnou spoločnosťou práve v Londýne? Ale asi nie je ani lepšie miesto, že?

Okrem študovania počítačov som tiež absolvoval kurzy na dvoch prestížnych biznis školách v Londýne, práve s cieľom jedného dňa založiť si vlastnú firmu. Našťastie, podnikanie vo Veľkej Británii je bez veľkých byrokratických prekážok, založenie firmy trvá iba pár minút a stojí £15 cez internet. Samozrejme, potom sú tam potreby financovania firmy, najímania schopných zamestnancov a zháňanie zákaziek, čo je však rovnaké asi všade vo svete. Väčší problém ale je, že v Londýne súťažíme o pracovnú silu s veľkými firmami ako sú Google a Facebook a to neprimerane tlačí platy hore. Takže je pre mňa problém najať schopných programátorov, ktorí nestoja celý majetok a to aj preto, že si ich viem veľmi ľahko odskúšať sám. Preto mám napríklad na pláne onedlho otvoriť pobočku aj na Slovensku, kde máme rovnako schopných ľudí, ktorí sú však ochotní pracovať za menej, ako polovičné náklady. Na druhej strane máme v Británii oveľa lepšie možnosti realizácie projektov pre veľkých zákazníkov, čo na Slovensku nie je vždy možné.

Prepájate 3D vizualizácie s virtuálnou realitou (VR). Aký potenciál má VR?

Virtuálna realita je na trhu už dlhé roky. Napríklad CAVE systém na UCL je z 90. rokov, a keď bol nový, stál vyše milióna dolárov. Čo však nastalo teraz, je sprístupnenie takýchto technológií bežným užívateľom, keďže ceny hardvéru sú odrazu prijateľné pre každého. Lacné 3D okuliare na mobil sa dajú kúpiť za 20 eur a tie najlepšie headsety za menej ako tisícku. Druhý dôležitý aspekt VR je priame prepojenie pohybov človeka s pohybom v 3D svete. Navigácia 3D modelov na obrazovke počítača pomocou klávesnice a myšky nie je intuitívna, nehovoriac o tom, že ľudia si nedokážu správne uvedomiť rozmery a vzdialenosti len pozeraním sa na obrazovku. Akonáhle však dáme ľudí do virtuálnej reality, majú pocit, ako by tam naozaj boli. Sú úplne odrezaní od reálneho sveta, môžu sa pohybovať a posúdiť, ako bude daný projekt vyzerať po dokončení. Čo je ešte dôležitejšie však je, že hocikto, bez predošlého tréningu, má okamžitú možnosť navigovať 3D model, čo by nebolo možné v štandardných CAD aplikáciách. My napríklad používame virtuálnu realitu na tréning bezpečnosti práce na stavbe. Robotníci si môžu v bezpečí kancelárie vyskúšať rôzne situácie, čo má priamy vplyv na zníženie úrazovosti na stavbe. Hoci všetci vedia, že je to iba simulácia, ktorá ani len nevyzerá realisticky, akonáhle ich virtuálne postavíme na vrch žeriava, každý z nich pocíti závrat. Preto skutočná sila virtuálnej reality je v tom, že dokáže presvedčiť ľudský mozog, že sa nachádza niekde úplne inde.

Získali ste viacero cien za inovácie. Prečo je dôležité inovovať?

Strávil som niekoľko rokov akademickým výskumom a snahou posúvať technologické možnosti čo najďalej. Môj školiteľ mi raz povedal, že moja úloha ako akademika je dokázať, že sa niečo dá urobiť. Potom je už úloha niekoho iného z tej inovácie urobiť produkt, ktorý dá predať. No ja som vždy chcel byť aj ten niekto iný a priniesť inováciu z laboratória do reálneho sveta. Samozrejme, za inováciou je aj časť osobného zadosťučinenia, keďže ma baví vyvíjať technológie na svetovej úrovni. Častokrát je však inovácia potrebná aj z čisto prozaických dôvodov. Napríklad to, že náš softvér dokáže zobraziť obrovské kvantum 3D objektov vo webovom prehliadači, nám umožňuje pracovať na tých najväčších stavebných projektoch po celom svete.

Náš rozhovor uskutočňujeme v rámci seriálu Cesta k povolaniu. Čo je dôležité všímať si na ceste za povolaním? Čo by nás malo smerovať? Ako ste Vy hľadali a objavovali to, čo rád robíte, čo vás baví?

Veľmi málo ľudí má možnosť robiť ako zamestnanie naozaj to, čo ich baví. Ja som a vždy budem programátor, no ako šéf firmy mám v prvom rade zodpovednosť za mojich zamestnancov a projekty, na ktorých pracujeme. Preto v dnešnej dobe programujem už iba po večeroch, a to formou oddychu. Takže cesta k povolaniu by mala byť v prvom rade smerovaná záujmami. Na druhej strane za úspechom je vždy aj veľa tvrdo odpracovaných hodín s nedostatkom spánku, takže často záujmy sú posunuté na druhú koľaj. Každopádne musí mať človek pocit, že jeho robota má zmysel a prináša iným ľuďom úžitok. Inak to nemá zmysel. 

Ak sa mladý človek nevie zorientovať, čo by ste mu odporučili? Kde hľadať odpoveď pri výbere svojho povolania?

Internet je určite dobrým zdrojom informácií a mladí ľudia by si mali urobiť v prvom rade svoj vlastný prieskum. Najlepšie je skontaktovať sa s niekým, kto už dané povolanie má. Vždy je dôležité robiť informované rozhodnutia a poučiť sa z chýb druhých. Spomínam si, ako som mal spolužiačku na vysokej škole, ktorej sa vôbec nedarilo. Až po čase sa priznala, že keď sa hlásila na odbor počítačový manažment, tak vôbec netušila, že bude musieť aj programovať. Ona chcela byť totiž manažérka.

 

Foto: Archív J. D. ml.