CESTA K POVOLANIU: Každému mladému človeku odporúčam „sebavyšetrenie“, radí psychológ

Ako dieťa počúval reči dospelých – a viac sa nad nimi zamýšľal. Všimol si rozličné odtienky, nezaujímal ho len obsah, ale aj forma. Takto sa dostal k psychológii, ktorá ho opantala. V minulosti bol riaditeľom Ústavu experimentálnej psychológie SAV a viedol aj Centrum excelentnosti výskumu inteligencie a tvorivosti. Profesor Imrich Ruisel, nositeľ Zlatej medaily SAV.

Venujete sa experimentálnej psychológii, výskumu tvorivosti a inteligencie. Vieme „definovať“, kto je tvorivý a inteligentný človek?

Pochopiteľne, že pre vedecký prístup je dôležité usilovať o presné definovanie používaných pojmov. Nie je to jednoduchý proces, pretože tvoriví ľudia sa od seba odlišujú. Preto sa snažíme vymedziť určité typy, z ktorých by sa dalo vyčítať, na základe čoho pokladáme niekoho za inteligentného alebo tvorivého. Predpokladáme, že inteligentný človek chápe abstraktné pojmy, dokáže sa učiť zo svojich skúseností, prispôsobiť sa na novým požiadavkám a používať získané poznatky pri manipulácii s prostredím. Tvorivý človek originálne poznáva veci okolo seba, neraz ich používa neobvyklým spôsobom, vníma nové problémy tam, kde zdanlivo nie sú a svoje presvedčenie presadzuje aj proti odporu prostredia.

Môže byť „neinteligentný“ človek tvorivý?

Medzi tvorivosťou a inteligenciou nie je jednoznačný vzťah. Ako vyplýva z úvodného vymedzenia, inteligentný človek sa môže opierať o štýl myslenia, ktorý sa mu už v minulosti osvedčil a preto nutne nevyhľadáva nové formy riešenia svojich problémov. Naopak, tvorivý človek nemusí byť s takýmto priebehom udalostí spokojný a jeho nepokoj vyústi do hľadania nových ciest. Preto tvorivý človek nie je nevyhnutne veľmi inteligentný. Na druhej strane ani veľmi inteligentný človek nemusí byť tvorivý, pretože je spokojný sám so sebou a nemusí hľadať nové riešenia problémov. Inteligentní i tvoriví ľudia majú svoje klady i zápory, v závislosti od kvality osobnosti.

Sám používate aj pojem „morálna inteligencia“, čo môže byť napríklad citlivosť na ľudské problémy. O morálke sa dnes hovorí len veľmi málo, akoby to bolo niečo nemoderné. Ako v sebe obnoviť morálnu inteligenciu?

Pojem morálnej inteligencie sa stal súčasťou nášho myslenia viac-menej nevyhnutne. Vyplýva z toho, že teoretická alebo abstraktná inteligencia nemajú pevné smerovanie. Svoju vysokú inteligenciu môže človek používať rôznorodo, od organizovania zložitého teroristického činu až po prípravu lieku, ktorým zachráni v budúcnosti tisíce životov. Smer alebo zameranie inteligencie sa určuje až prostredníctvom morálnej inteligencie. Táto v sebe zahŕňa schopnosť morálne sa správať, i morálne uvažovať podľa takých univerzálnych kritérií ako je spravodlivosť, zmysel pre povinnosť, zodpovednosť voči ostatným, dôstojnosť a sebaovládanie.

Poznáme ešte emocionálnu inteligenciu. Existuje aj taká? Môžu byť emócie inteligentné?

Emócie sú nevyhnutnou súčasťou každej osobnosti. Podieľajú sa na našich aktivitách, dokážu nás motivovať, ale aj brzdiť, ba dokonca až zničiť. Preto sa niekedy hovorí aj o tzv. emočnom kvociente. Problémom však je, ako každý z nás tieto vnútorné podnety zvláda. Predpokladá sa, že emočne inteligentný človek primerane pozná vlastné emócie, dokáže ich kontrolovať, prípadne registruje aj emócie iných a nadväzuje pozitívne sociálne vzťahy. Okrem toho sa prejavuje ako človek vytrvalý a optimistický.

Za jeden zo svojich úspechov považujete príspevok k poznaniu praktickej inteligencie. Poďme od podlahy: čo je to praktická inteligencia?

K formulovaniu praktickej inteligencie viedli najmä potreby praktického života. Ide o schopnosť riešiť problémy každodenného života, pre ktoré nemajú jednoznačné riešenia. Praktický prístup sa zameriava na schopnosť jednotlivca konať v súlade so sociálnymi vzťahmi a úspešne riešiť problémy podľa aktuálnych požiadaviek, zvládať rôzne prekážky a udržiavať pozitívne sociálne vzťahy. Praktická inteligencia sa blíži k tzv. zdravému rozumu, s jeho výhodami i nevýhodami. Významnou súčasťou praktickej inteligencie sú aj tzv. „skryté poznatky“, ktoré sú súčasťou nášho poznania, získaného mimo tradičných vzdelávacích organizácií, ako je napríklad škola (často sú odpozorované z reálneho života).

Ste profesorom, psychológom, úspešným vedcom. Ako ste sa dostali ku psychológii? A ako sa ona stala Vaším povolaním?

Môj záujem o psychológiu začal už niekedy v detstve. Popri bežných detských radovánkach som rád počúval reči dospelých a po čase som nevnímal len ich obsah, ale aj rôzne detaily. Po čase som zistil, že pri týchto dialógoch je dôležitý aj spôsob ich prednesu, významové odtienky medzi nimi, pôsobenie emócií, prípadne prejavy hnevu, alebo výsmechu. Samozrejme, že som tieto vplyvy nedokázal presne pomenovať, ale vnímal som ich pôsobenie. Neskôr som si všímal aj používanie rôznych metafor, slovných hračiek, slovníka, ale aj nedostatok objektivity alebo tendenčnosti   rečového prejavu. A niekedy sa mi stávalo, že ak niekto presadzoval svoj názor, všimol som si, že jeho argumentácia nie je dokonalá, že používal iba argumenty, ktoré jeho hypotézy potvrdzovali, ale tie ostatné už zamlčal. Zdalo sa mi, že okolitý svet často hodnotíme akosi výberovo. A vtedy som zistil, že na tieto otázky by som rád poznal presnejšie odpovede a to ma postupne priviedlo k štúdiu psychológie.

Nezisková organizácia Eductech chce mladým ľuďom pomôcť vybrať si svoje povolanie. Aká by bola Vaša rada?

Každému mladému človeku by som odporúčal „sebavyšetrenie“, pri ktorom by sa dôverne porozprával sám so sebou o tom, čomu by sa chcel v živote venovať. A mala by nasledovať druhá etapa, pri ktorej by kriticky posúdil, či spĺňa všetky požiadavky povolania, ktoré si chce vybrať. Ak niekto o sebe vie, že nemá pozitívny vzťah k matematike, nemal by sa snažiť o štúdium teoretickej fyziky. Alebo ak sa bojí ľudí, mal by sa vyhnúť povolaniu novinára, alebo sociálneho pracovníka. Pochopiteľne, že po fáze „sebavyšetrenia“ by mala prebehnúť akási konfrontačná fáza, pri ktorej je možné si načítať odborné ponaučenia a diskutovať aj s priateľmi, rodičmi, učiteľmi, prípadne s ľuďmi, ktorí sa už vybratému povolaniu venujú. Rozhodne neočakávajme len kladné ohlasy na naše podnety, ale venujme plnú vážnosť aj kritickým hodnoteniam. Výber povolania, ktoré nám vyhovuje a je v súlade s našimi schopnosťami a záujmami, je jedným z kľúčových momentov našej spokojnosti v budúcnosti.

Máte rád svoju prácu? Prečo by mal človek mať v obľube to, čo robí?

Nie vždy si uvedomujeme, že naša práca nám poskytuje nielen prostriedky na obživu, ale aj významný spôsob sebarealizácie. V každodennom živote si človek neraz kladie otázky o zmysle svojej existencie, o možných cieľoch, ktoré chce dosiahnuť, ale aj o svojich prednostiach a obmedzeniach. Pracovná úspešnosť zvyšuje našu sebaúctu a prináša nám pozitívne emócie a presvedčenie, že sme užitoční a hodnotní ľudia, na ktorých ich rodičia a priatelia môžu byť hrdí. Osobne som mal šťastie, že v minulosti mi vedenie pracoviska dlhodobo prejavovalo dôveru a umožnilo mi venovať sa vedeckým témam, ktoré som pokladal za zaujímavé a užitočné. Tak vznikli aj monografie, ktoré si snáď našli svojich čitateľov. Určitý záujem prejavili aj zahraniční kolegovia, ktorí mi poskytli nielen príležitosti na prezentáciu, ale aj neoceniteľné poznatky o pôsobení psychologickej vedeckej komunity vo viacerých európskych i mimoeurópskych krajinách.

Musí byť rovnováha medzi prácou a mimopracovnými aktivitami? Ako ju v dnešnom uponáhľanom svete dosiahnuť?

Priznám sa, že psychológia ma dosť „opantala“. A v takom prípade je nevyhnutné venovať sa aktivitám, ktoré kompenzujú značné pracovné zaťaženie a umožňujú aktívny oddych. Veľa času som venoval športovaniu, v mladosti najmä basketbalu i futbalu. Neskôr sa k nim pridalo aj rekreačné behanie, vrátane maratónov. Akési „mentálne bonbóniky“ som dostával pri behaní na takých atraktívnych miestach ako boli klasické štadióny v starogréckej Olympii, v historických Delfách, na olympijských štadiónoch v Helsinkách a Štokholme, v činnej sopke na gréckom ostrove Nisyros, alebo v hustých lesoch fínskej Karélie. Keďže hrám na klavír, rozptyľujem sa aj „vlastnými verziami“ skladieb Mozarta, Haydna, Bacha, Chopina a mnohých iných. A hlavne som hrdý, že som spoznal množstvo vzácnych ľudí, či už u nás, ale aj v zahraničí.