CESTA K POVOLANIU: Aby ste mali radi prácu, musíte ju dobre ovládať, hovorí hydrológ

Áno, existuje aj taká vedná disciplína, ktorá sa zaoberá skúmaním zákonitostí výskytu, obehu, časového a priestorového rozdelenia vody na Zemi, jej vzájomného pôsobenia s prostredím – vrátane živej prírody – a jej fyzikálnymi, chemickými a biologickými vlastnosťami. Volá sa hydrológia. Na Slovensku je ale nedostatok hydrológov, jedným z nich je Ing. Viliam Novák, DrSc., z Ústavu hydrológie SAV.

O hydrológii som ako dieťa nemal ani poňatia

Povedali by ste ako dieťa, že sa stanete hydrológom? Čím ste sa chceli v mladosti stať?

Kdeže, ako dieťa som o existencii vednej disciplíny hydrológia nemal ani poňatia. Aj keď som sa narodil v mestečku Považská Bystrica, kde otec pracoval v miestnych strojárňach, vyrastal som v malej dedinke Turček, odkiaľ pochádzala mama. Je to prvá dedinka v Turci, v jej chotári pramení riečka Turiec. Na konci dediny sme v lete riečku zahatali  (alebo, ako sme vraveli, „zapravili“) kamennou hrádzou a tam sme sa (samozrejme bez plaviek) svorne a bez ostychu kúpavali. Zaujímavé boli aj „plavby“ v drevenom koryte na pranie po rozvodnenom potoku. To boli moje prvé kontakty s vodou a vodnými stavbami.

Najčastejšie sme sa hrávali na „žandárov a zbojníkov“, alebo na „vojakov a partizánov“. Zriedkavo sme hrávali futbal; zriedkavo preto, lebo nebolo lopty, len sem tam sa našla nejaká gumená, prípadne klasický „handrák“. Musím sa priznať, že vo futbale som nevynikal a do mužstva som sa dostal len vtedy, ak ma bolo treba „do počtu“, alebo ma postavili do brány, ak sme vôbec brankára potrebovali. (Zaujímavé je, že určité predpoklady pre nejaký druh činnosti sa zrejme dedia; aj môj syn, veľmi dobrý bežec hlavne v ultratraili sa síce vyznačoval počas štúdia na gymnáziu mohutnými odkopmi až do farskej záhrady Modrého kostolíka v Bratislave, ale futbalová technika to nebolo jeho, asi to po niekom zdedil …). Napriek tomu som chcel byť športovcom, aj keď ma najviac lákalo byť úspešným vojakom a to nie hocijakým, ale slávnym…Okrem toho, sledujúc Dr. Adama, nášho obvodného lekára z Hornej Štubne, kam patril aj Turček, ako pomáha niektorému z chorých súrodencov, som si hovoril: „Budem lekárom a budem pomáhať chorým.”  Alebo som chcel byť tým, čo otec; otec pracoval v Mincovni v Kremnici v nástrojárni. Chodiac ešte do „ľudovej“ školy, čítal som príručky o nástrojoch a pracovných postupoch pri obrábaní kovov, ktoré otec doniesol a veril som, že sa takto „vyučím“ za strojného zámočníka. Takéto úvahy boli len chvíľkové. O tom, čím budem, som vážne neuvažoval, žili sme pre súčasnosť, naše mysle napĺňali úvahy o tom, kam pôjdeme na čerešne, kto príde hrať sa. A štúdium ? O tom sme neuvažovali. Naša dedinka (časť Dolný Turček) bola vtedy obývaná jednoduchými ľuďmi, ktorí mali len základné vzdelanie. Boli to väčšinou lesní robotníci, robotníci vo fabrikách, viacerí odchádzali na týždňovky, bohvie kam.

Škola v Dolnom Turčeku bola jednotriedka, kde bolo všetkých päť ročníkov „ľudovej školy“ pokope. Pani učiteľka sa väčšinou venovala prvákom, ktorých bolo najviac, a ktorí sedeli v prvých laviciach. Najviac aj preto, lebo tam bolo najviac „prepadnutých“, a tí si vyžadovali najväčšiu starostlivosť. My ostatní sme sedávali za nimi, čím vyšší ročník, tým viac vzadu a tým viac priestoru pre inú činnosť, ako nám bola predpísaná. Dostávali sme úlohy (niečo napísať, prípadne prečítať), občas sme boli skúšaní a tak to išlo ďalej. Myslím, že doma sa neučil nikto. Skoro všetko, čo sme vedeli, bolo zo školy. Ale aj tak sa pomerne rýchlo vyprofilovali „dobrí žiaci“, a tí ostatní. Bolo jasné, že niektorí sú šikovní a iní menej…

To sa ešte viac prejavilo, keď sme „prešli“ v roku 1953 do „meštianky“ (alebo na druhý stupeň) do susednej dediny Horná Štubňa, kam sme dochádzali vlakom. To bolo naozajstné dobrodružstvo. Vlak nám išiel ráno o 6.25 h, na stanicu bol asi kilometer, potom zo stanice Horná Štubňa zastávka asi kilometer do dediny a stále bol čas na nejaké hry. A čím budeme? To nikoho nezaujímalo. Byť „vlakárom“, bolo skvelé. Vlaky v tých časoch hodne meškali (niekedy aj pol dňa) a to sme využívali na nekonečné „šuškové vojny“, alebo na hry na partizánov a vojakov v lese, v okolí železničnej stanice.

Situácia sa zmenila, keď sme sa presťahovali do neďalekej Kremnice, kde otec pracoval. Pravda, nebolo to ďaleko, ale mestské prostredie sa od dedinského podstatne líšilo. Do 8. triedy Jedenásťročnej strednej školy v Kremnici som začal chodiť v roku 1955; úroveň kremnickej školy bola v porovnaní s tou v Hornej Štubni podstatne vyššia. Veru, musel som sa začať učiť, aby som sa dotiahol na úroveň nových kamarátov. Našťastie, mladý človek má obrovskú mentálnu kapacitu a na polročnom vysvedčení som mal už len jednotky a dvojky. Čo však bolo dôležitejšie, v ôsmej triede sa bolo potrebné rozhodnúť, čo ďalej; vyučiť sa, alebo ísť študovať? Ak študovať, tak kam? Na gymnázium, alebo na priemyslovku? Učil som sa dobre, takže bolo jasné, že po záverečných skúškach pôjdem na gymnázium. (Vtedy – rok 1956 – sa druhý stupeň končil Záverečnými skúškami pred komisiou, bolo to niečo podobné ako neskoršie maturitné skúšky, lenže na inej úrovni.)

Gymnázium v Kremnici je škola s dlhou tradíciou (v roku 1958 sme oslavovali storočnicu) a mala veľmi dobrú úroveň vyučovania. Už po nástupe do tejto školy som vedel: chcem ísť na vysokú školu. Čas bežal, učenie mi išlo, nebolo mi však jasné, ktorým smerom ísť. Rodičia, jednoduchí ľudia, mi nemohli poradiť. Bolo mi však jasné, že to bude zrejme technika, pretože ma bavila matematika a fyzika.  S kamarátom Julom (mimochodom, tiež skončil ako učiteľ fyziky na VŠD v Žiline) sme stavali rakety (samozrejme prachové, pušný prach sme získavali z nábojov, pozostatkov to vojny, ktoré sa dali ľahko nájsť), stavali sme jednoduché lietadlá, cez začadené sklá sme počítali škvrny na Slnku. Okrem toho, náš profesor fyziky Alojz (Lojzo) Zoldy nás dokázal pritiahnuť k svojej disciplíne hlbokými znalosťami a demonštráciami, na ktoré využíval bohaté zbierky prístrojov ešte z c. k. monarchie, ktorými bol zaplnený fyzikálny kabinet. Nakoniec, k rozhodnutiu smerom k technike zrejme prispelo aj to, že otec robil v strojárskej fabrike.

Dobre, technika (vtedy jednoznačne bratislavská), ale kam? Na „strojárinu“, alebo „stavárinu“ ? Rozhodla skutočnosť, že na gymnáziu som navštevoval výtvarný krúžok a na tamojšie pomery som celkom obstojne kreslil. Takže, po porade s učiteľmi som sa rozhodol: podám si prihlášku na SVŠT v Bratislave, Fakultu architektúry a pozemného staviteľstva (FAPS). Na „architektúre“ sa hodne kreslí (ako tak mi to ide, myslel som si) a okrem toho, je to disciplína, kde sa bez „matiky“ a „fyziky“ nezaobídem. To je to pravé.

Na FAPS ma prijali, v internáte na Mladej Garde ubytovali a tak som začal v roku 1959 svoju anabázu v Bratislave.

Vodné stavby a vodné hospodárstvo

Ako ste sa napokon rozhodli priamo pre hydrológiu ?

Pravdou je, že architektúra a hydrológia sú dve diametrálne odlišné veci. V tom čase boli prvé dva ročníky spoločné pre budúcich architektov aj stavebných inžinierov, až po dvoch rokoch sa delili na architektov a na poslucháčov pozemného staviteľstva. Takže študoval som usilovne, len sem – tam som relaxoval hudbou (ako hráč na klarinete) a športom (behom), výsledky v škole som mal veľmi dobré. (Náhodou som sa dostal na izbu s druhákmi, jeden z nich – Paľo Ottinger – bol vzorný študent; tak sa musí študovať, myslel som si a učil som sa ako on). Prešiel prvý ročník, dostal som sa do druhého, na konci ktorého sa bolo treba rozhodnúť: architektúra, alebo pozemné staviteľstvo ? Priznám sa, ani jedno mi celkom „nesedelo“. Architektúra si vyžadovala výtvarný cit a iný spôsob myslenia, ako som očakával a byť architektom ma rozhodne nenaplňovalo nadšením (aj keď mať pred menom napísané inž. arch. mnohých uchvátilo). Tá skratka „inž. arch.“ sa písala síce malým písmenom, lebo to je „označenie kvalifikácie“, nie titul, ako nám zdôrazňovali, aby sme sa nevyvyšovali nad iných neoznačených. (Neskôr sa to zmenilo zákonom a dnes je to titul, ktorý sa píše veľkým  písmenom, teda „Ing.“) Pozemné staviteľstvo mi betónových „kociek“- domov. To nebolo to, čo som chcel robiť. A nebol som sám.

V našom „krúžku“ sme sa dali dokopy traja, ktorým by viac vyhovovalo niečo iné; najradšej „voda“. Pojmom „voda“ sme slangovo označovali štúdium v odbore „Vodné stavby a vodné hospodárstvo“, ktoré sa však učilo na inej fakulte, na Fakulte inžinierského staviteľstva SVŠT. Vodné stavby a vodné hospodárstvo bola disciplína úzko spätá s prírodou; každá stavba bola iná a voda je fascinujúca látka. Okrem toho, priaznivou skutočnosťou bolo prebiehajúce zlučovanie fakúlt: Fakulty architektúry a pozemného staviteľstva (FAPS) a Fakulty inžinierskeho staviteľstva (FIS) do jednej Fakulty stavebnej (FS).

Vybrali sme sa teda my traja na dekanát (novej) fakulty s tým, že požiadame o preloženie na „vodu“. Na dekanáte fakulty sme sekretárke povedali, kto sme a čo chceme. Nie, to sa nedá, oznámila nám. Mali sme však šťastie, lebo sa otvorili dvere a do miestnosti vošiel dekan fakulty, prof. (vtedy ešte docent) Boris Boor, pôsobiaci na  Katedre hydrotechniky. Čo chcú tí chlapci? Ale, chcú prestúpiť na „vodu“. A čo ste im povedali? No, že sa to nedá. Tak chlapci, vy chcete ísť na „vodu“? Áno, súdruh dekan, radi by sme prestúpili na vodu. Doc. Boorovi (mimochodom dlhoročnému predsedovi jazdeckého oddielu Slávia SVŠT) sa to páčilo, veď sám bol „vodár“. Zapíšte si ich mená a adresy – nariadil sekretárke. Uvidím, čo sa bude dať urobiť. Dáme vám vedieť, boli slová, ktoré adresoval nám.

Dopadlo to dobre, prijali nás na študijný odbor vodné stavby a vodné hospodárstvo. Je potrebné povedať, že vedný odbor Hydrológia sa síce na fakulte učil, ale hydrológom sa absolvent stane až po absolvovaní doktorandského štúdia (kedysi sa to nazývalo vedeckou prípravou, alebo vedeckou ašpirantúrou) vo vednej disciplíne Hydrológia a vodné hospodárstvo, a ešte častejšie praxou, teda tým, že absolvent pracuje v oblasti, ktorá súvisí s hydrológiou.

Po promócii (1964) som sa na odporúčanie Doc. Grandtnera (známeho aj z fotografie, keď ako tanečník z Lúčnice vyskakoval na mrakodrape v New Yorku) uchádzal o študijný pobyt v Ústave hydrológie a hydrauliky Slovenskej akadémie vied, kam ma po prijímacích skúškach prijali; tam som absolvoval vedeckú prípravu (1973), po zmene režimu aj „veľký“ doktorát (1992) a  pracujem tam dodnes.

Na záver poznamenávam, že výber povolania pre mladého, nezorientovaného človeka je vec ťažká a závisí často od náhody. Malá časť maturantov je vyprofilovaná mimoriadnymi schopnosťami v niektorej disciplíne (matematika, fyzika), alebo ich koníčkom je niečo, čo ich spája s budúcim povolaním. Tých je však veľmi málo, menej ako 10%. Skúsenosť hovorí, že rozhodujúci vplyv na výber povolania majú rodičia. Vyberajú ani nie tak odbor, ktorý vyhovuje potomkovi, ale o ktorom si myslia, že je „ľahký“, a dá sa v ňom ľahšie existovať a prinesie rodine „honor“. Dôležité je často aj to, „kam idú kamaráti, tam pôjdem aj ja“, aspoň budeme spolu.

Hydrológov nie je dostatok a  záujem o štúdium hydrológie je malý

Je na Slovensku veľa hydrológov? Odporúčali by ste aj iným študovať tento odbor ?

Možno bude vhodné najskôr si povedať, čo je hydrológia a kto je hydrológ.

Hydrológia je vedná disciplína zaoberajúca sa skúmaním zákonitostí výskytu, obehu, časového a priestorového rozdelenia vody na Zemi, jej vzájomného pôsobenia s prostredím – vrátane živej prírody – a jej fyzikálnymi, chemickými a biologickými vlastnosťami. Slovo hydrológia je zložené z dvoch gréckych slov: hydros (voda) a logos (náuka, veda), je to teda veda o vode. No a hydrológ je odborník, ktorý sa zaoberá širokou škálou problémov súvisiacich s pohybom vody v hydrosfére a jeho kvantitatívnymi a kvalitatívnymi vlastnosťami.

Hydrológov na Slovensku nie je veľa, približne niekoľko stoviek. Horšie však je, že hydrológov nie je dostatok a záujem o štúdium hydrológie a vodného hospodárstva na Stavebnej fakulte Slovenskej technickej univerzity v Bratislave je malý. Existuje oprávnený predpoklad, že vodné hospodárstvo nebude schopné plniť svoje funkcie zabezpečiť dostatok kvalitnej vody pre obyvateľstvo, priemysel a pôdohospodárstvo, ako aj ich odkanalizovanie a čistenie. A nielen to. Do oblasti pôsobnosti hydrológa patrí aj ochrana pred povodňami a naopak nadlepšovanie prietokov v tokoch a iných vodných telesách v suchom období. Potenciálna energia vody sa mení v hydroelektrárňach na energiu elektrickú, ktorá tvorí asi 15 % energie premenenej na Slovensku. Voda sa zadržiava vo vodných nádržiach a ich projektovanie a prevádzka je predmetom činnosti, aj hydrológov. Bez hydrológov to skrátka nejde.

Prečo je hydrológov nedostatok, a záujem o štúdium tohto odboru je malý?

Súvisí to predovšetkým s dvomi javmi:

Klesajúci záujem o štúdium technických disciplín vo všeobecnosti (a nielen na Slovensku, je to jav celosvetový). Prečo? Klesajúca úroveň štúdia na stredných školách, predovšetkým v oblasti prírodných vied. Absolventi stredných škôl prosto nevedia (a nemajú radi) matematiku a fyziku, hľadajú uplatnenie v tých disciplínach, kde tieto disciplíny nie sú potrebné. Máme prebytok (zväčša mizerných) právnikov, ekonómov, absolventov odborov sociálnej práce, masmediálnych komunikácií, sociálnej filozofie a ďalších málo použiteľných odborov, ktoré sú zväčša vyučované v školách, ktoré sa len nazývajú vysokými a nebodaj aj univerzitami. Tu mi prišiel na um citát prof. Sinaya z TU Košice (terajšieho predsedu Zväzu automobilového priemyslu Slovenska) „každá škola, ktorá niečo učí je užitočná, lenže nie každá škola by sa mala nazývať univerzitou a byť podporovaná štátom“.

Druhá príčina je prozaická: peniaze. Absolventi nie sú motivovaní slušnými odmenami a preto hľadajú ľahšie riešenia, ľahšie štúdium a uprednostňujú prácu v bankách, poisťovniach a úradoch všakovakého druhu, pred inžinierskou činnosťou (a navyše mizerne platenou).

Niet pochýb o tom, že hydrológia ako disciplína (nemusí to byť len výskumná činnosť) je fascinujúca disciplína; zaoberá sa látkou (vodou), ktorá má tie najnenormálnejšie vlastnosti – ak ju porovnávame s inými látkami s podobnou štruktúrou – a práve preto si môže plniť svoje funkcie. Je jedinou látkou, ktorá v prírode existuje súčasne vo všetkých troch skupenstvách (ľad, kvapalná voda a vodná para) a tvorí väčšiu časť nášho organizmu.

Preto štúdium hydrológie odporúčam, lebo je to štúdium javov, ktoré nás nielen obklopujú, ale ktorých sme súčasťou. Aj človek, ako teleso obsahujúce vodu, je súčasťou obehu vody v prírode (alebo –ak chcete – hydrologického cyklu).

Nie je to len výskum hydrologických javov

Ste spokojný s výberom svojho povolania, alebo, keby sa dal vrátiť čas, rozhodli by ste sa inak?

Áno, som spokojný. Aj keď je pravdou, že prvých, približne päť rokov bolo ťažkých; nemyslím tým na nejaké zásadné ťažkosti pri realizácii svojej „kandidátskej“ práce, ale bol som plný pochybností o tom, či má zmysel pracovať nehľadiac na pracovný čas, aby po rokoch tvrdej práce bolo jej výsledkom pár strán potlačeného papiera so súborom informácií, o ktoré stojí málokto. Závidel som kamarátom, po ktorých zostali domy, priehrady…

Ale tak to vo svete výskumu, bez ktorého niet pokroku, chodí. Výsledky našej práce môžu byť v tom najlepšom prípade opublikované v jazyku anglickom v „dobrom“ časopise, čím informujete o výsledkoch svojej výskumnej práce kolegov na celom svete. A ak sú výsledky zaujímavé, niekto ich použije pri svojej práci a to, že ich použil a získal ešte „lepší“ výsledok sa dozvieme z  uvedenia (mojej) publikácie v zozname použitej literatúry. Toto je tzv. citácia, ktorá označuje, že (môj) poznatok bol využitý a pomohol posunúť poznanie nejakého javu v hydrológii ďalej, a svedčí o tom, že sme prispeli tehličkou novej informácie k stavbe „budovy poznania“. Preto všetci usilovne zbierame a počítame citácie svojich prác; znamenajú totiž úspešnosť vedca. Aj keď hydrológia je pomerne „malá“ vedná disciplína, v súčasnosti evidujem viac ako 260 citácií mojich prác v medzinárodnej databáze Web of Science.

Po tomto krátkom odbočení sa však vrátim k otázke spokojnosti so svojím povolaním. To, že som po viacerých rokoch prišiel na to, že vybrané povolanie nie je „márne“, bolo podmienené zvýšením mojej úrovne poznania vednej disciplíny hydrológia. Chcem povedať, že to, aby sme mali radi svoju prácu (a to platí nielen o vednej disciplíne, ale aj o akomkoľvek remesle, alebo zručnosti) a boli v nej úspešní len je možné len vtedy, ak ju dotyčný dobre ovláda. Babrák nemôže mať rád disciplínu, ktorú poriadne neovláda. Samozrejme, snaží sa prežiť akousi simuláciu súboru činností, z ktorých nikdy nič poriadneho nevzíde. Ale to je už úloha kompetentných, aby takéhoto odborníka (nielen hydrológa) odporučili na iné využitie.

Čiže po rokoch som sa v tomto povolaní našiel a baví ma to. Nie je to len výskum hydrologických javov a ich zákonitostí, to tvorí len časť pracovnej náplne. Ďalšia časť je naplnená tzv. „policajnou aktivitou“ vedeckého pracovníka. V čom to spočíva? V rozsiahlej oponentskej, recenznej a inej regulačnej a kontrolnej činnosti hydrológov a ich produktov. Sú to posudky výskumných správ, rukopisov publikácií, doktorandských a doktorských prác, sú to činnosti, ktoré chránia vedeckú (ale aj inú odbornú komunitu) pred pseudopoznatkami a nehodnými toho mena výskumnými pracovníkmi. Musím priznať, že tento druh činnosti mi zaberá veľa času. Veď len recenzný posudok rukopisu zaslaného do časopisu zaberie aj niekoľko dní…

Ďalším súborom aktivít je pedagogická a výchovná činnosť. Prednášal som a cvičil 15 rokov na svojej Alma Mater – Stavebnej fakulte STU, čo bolo (dúfam) užitočné nielen pre poslucháčov, ale aj pre prednášateľa, lebo aj prednášateľ sa musí naučiť formulovať základné veci jasne a zrozumiteľne. Potom je to funkcia školiteľa PhD. študentov. Namáhavá a nie vždy vďačná práca, lebo nie každý doktorand je rovnaký.

A nakoniec je to riešenie aktuálnych „prípadových štúdií“, ktoré sa väčšinou nepublikujú, ale môžu byť pre prax užitočné a aj mne priniesli vnútorné uspokojenie zo skutočnosti, že som svoje poznatky zúročil aj pre praktické využitie. O tom bude reč neskôr.

Aká bude teda odpoveď na otázku „keby som mal možnosť, rozhodol by som sa inak?“

Ako hovorím, s povolaním som spokojný, ale ani výber iného povolania by mi nerobil problémy. Prečo? Podľa môjho názoru len niekoľko percent absolventov stredných škôl má jasné, aké povolanie je pre nich to najlepšie. Sú to jednoznačne orientovaní jedinci, talentovaní (a identifikovaní) v určitej oblasti: hudba, výtvarné umenie, vrcholový šport, jazykový talent, alebo zriedkavé matematické talenty z matematických olympiád. Títo to majú jasné, kam pôjdu, sú na to priam predurčení.

A tí ostatní?

Prvé sito je matematika. Kto ju vie, spravidla ide (alebo aspoň kedysi išiel) na prírodné vedy, alebo techniku, to boli spravidla tí najlepší žiaci. Z našej školy išla väčšina chlapcov na techniku a tu treba poznamenať, že štúdium na technike sa tešilo spoločenskej vážnosti a inžinieri boli relatívne dobre ohodnotení. Tí, ktorí v matematike (ani ináč) nevynikali išli na právo, alebo ekonómiu. Tu bol zrejmý vplyv rodičov, ale aj spoločenskej situácie na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov; právnici a ekonómovia boli zamestnania s nízkou spoločenskou prestížou a nižším finančným ohodnotením ako to bolo u technikov. Veď čo taký „právnik“ mohol v podmienkach „socializmu“ dosiahnuť ? A ekonóm v socializme ? Teraz je to iné; v súčasnej situácii práve tieto povolania sú mimoriadne lukratívne, ak absolvent sedí na „dobrom“ mieste. Ale to je už iná pesnička. Dievčatá z nášho ročníka gymnázia sa  väčšinou stali učiteľkami.

Ak sa spätne pozriem za seba, tak si myslím, že by som mohol byť úspešný v celej škále povolaní, lebo som bol dobrý študent, pracujúci systematicky a dôsledne. Možno som mal ísť na medicínu, pretože keď sa pozerám, aká malá časť lekárov je naozaj kvalitných (možno najviac tretina), myslím si, že by som bol schopný mnohým ľuďom poslúžiť lepšie, ako väčšina z tých, ktorí sa o to pokúšajú.

Zaoberám sa výskumom zákonitostí transportu vody, energie a rozpustených látok

Mnohí asi vedia, čo znamená „hydrológia“, ale asi ťažké je predstaviť si, kto je vlastne hydrológ. Čo robíte? Čomu sa venujete?

Najskôr by som sa pokúsil charakterizovať hydrológa. Veľmi všeobecne, hydrológ sa zaoberá nejakou časťou cyklu obehu vody v prírode a vplyvom prostredia na pohyb vody. Tých možností je mnoho; ak sa nebudeme zmieňovať o vysokých školách a Slovenskej akadémii vied, kde sú zamestnaní viacerí hydrológovia, ktorí sa okrem pedagogickej činnosti venujú výskumnej činnosti, sú tu inštitúcie, ktoré sa venujú riadeniu vodného hospodárstva na Slovensku. Najväčšia organizácia je Slovenský vodohospodársky podnik (zaoberá sa správou tokov podľa jednotlivých povodí), Slovenský hydrometeorologický ústav (meranie hydrologických charakteristík tokov, prameňov, vodných nádrží), Výskumný ústav vodného hospodárstva v Bratislave, podniky Vodární a kanalizácií sú rozložené po celom Slovensku (ťažba, distribúcia a čistenie vody), aby som menoval len tie najvýznamnejšie organizácie, ktoré zamestnávajú hydrológov. Hydrológovia v týchto organizáciách sa zaoberajú meraním hydrologických charakteristík tokov (stavy vody, prietoky), ich spracovaním a na ich základe riadením vodného hospodárstva. Na stránkach SHMÚ je možné nájsť stavy vody na významných tokoch Slovenska, ich prietoky a prognózy, ale aj upozornenia a výstrahy pred rizikami povodní, alebo sucha.

Čo robím ja a čím sa zaoberám? Povedané odbornou terminológiou, zaoberám sa výskumom zákonitostí transportu vody, energie a rozpustených látok (vo vode) v systéme pôda – rastlina – atmosféra. Pokúsim sa to povedať jednoduchšie. Je nosením dreva do lesa hovoriť o význame vody pre človeka, veď podstatnú časť všetkých živých organizmov (živočíšnych aj rastlinných) tvorí voda. Potrebujeme ju nielen na pitie, ale najviac jej spotrebujú rastliny, ktoré sú prvým ohnivkom potravinového reťazca živočíchov. Boli obdobia, keď na Zemi žilo len niekoľko miliónov ľudí (asi 180 miliónov pred 2000 rokmi), preto nedostatok vody vyvolal migráciu ľudí do neobývaných oblastí. Tak sa riešil problém nedostatku vody v nejakom mieste. V súčasnosti je počet obyvateľov asi 40 násobný, nároky na vodu pre jedného obyvateľa sa podstatne zvýšili, a ľudia sa nemôžu voľne pohybovať, ale musia žiť v definovaných lokalitách. To vyvoláva nevyhnutnosť optimalizovať využívanie zdrojov vody a využívanie vedeckých metód riadenia vodného hospodárstva. Na to je potrebné poznanie zákonitostí pohybu vody na Zemi, aby sme boli schopní ju optimálne využiť. Preto sa vedci na celom svete snažia pochopiť a kvantitatívne vyjadriť zákonitosti pohybu vody v prírode a na ich základe riadiť vodné hospodárstvo. Aj hydrológovia na Slovensku sa snažia prispieť do súboru poznatkov o pohybe vody, s dôrazom na podmienky Slovenska, ktoré sú odlišné od iných krajín.

Mojou špecializáciou je kvantitatívne vyjadriť úlohu porastov (lesov, plodín) v obehu vody v prírode a nájsť možnosti regulácie transportu vody v prospech produkcie biomasy (zvýšenie úrod). Ináč povedané, ako porasty ovplyvňujú obeh vody v prírode, ich úloha pri formovaní povodní a suchých období. O aplikácii výsledkov výskumu v konkrétnych prípadoch si povieme neskôr.

Čo považujete za svoj najväčší prínos pre vedu? Na čo ste najviac hrdý?

Na začiatok chcem poznamenať, že každý významný pokrok v poznávaní je v súčasnosti kolektívnym dielom vedcov celého sveta. Podstatné prínosy sa skladajú sa z malých, na seba nadväzujúcich príspevkov jednotlivcov, publikujúcich svoje poznatky. Dávnou minulosťou sú časy, keď jedinec sám významným spôsobom prispel k rozvoju vedy poznatkom podstatného významu.

V hydrológii na prvý pohľad je jasná významná úloha porastov na obeh vody v prírode. Veď až 2/3 zrážok spadnutých na územie Slovenska (753 mm) sa vyparí (492 mm) a  z tohto vypareného množstva sa vyparí (transpiruje) len cez rastliny 300 mm vrstva vody.

Mojim najvýznamnejším prínosom k poznaniu v tejto disciplíne je príspevok ku kvantifikácii transportu vody cez systém pôda, rastlina – atmosféra. Konkrétne, je to návrh, previerka a publikácia spresnených algoritmov pre výpočet transportu vody cez rastliny (porast) z pôdy do atmosféry. Je to metodika výpočtu odberu vody koreňovým systémom z pôdy a tiež vhodná metóda výpočtu evapotranspirácie z porastenej pôdy a metóda výpočtu štruktúry evapotranspirácie, čiže taká metóda výpočtu, ktorá umožňuje rozdeliť evapotranspiráciu na jej dve zložky- výpar (z povrchu pôdy) a transpiráciu (z rastlín). Je to dôležité preto, lebo transpirácia je spojená s tvorbou biomasy, z ktorej sme všetci živí. Strategickým cieľom je maximalizovať transpiráciu na úkor „neužitočného“ výparu z povrchu pôdy a tak maximalizovať úrody poľných plodín.

Načo som najviac hrdý? Je snáď monografia „Evapotranspiration in the Soil – Plant – Atmosphere System“, ktorá vyšla v jednom z najväčších vydavateľstiev na svete (Springer, Science+Bussines Media, Doordrecht, 2012). Táto monografia sa v roku 2013 dostala medzi 25% najpredávanejších kníh tohto vydavateľstva. Samozrejme, integruje poznatky dosiahnuté celosvetovým úsilím vedcov, ale obsahuje aj moje originálne výsledky a tie sú dokumentované vlastnými meraniami a simuláciami.

Spomeniem ešte niekoľko aplikácií výsledkov hydrologického výskumu, ktorých som sa zúčastnil a ktoré boli pre Slovensko užitočné:

Diagnostika režimu vody v pôde na území Východoslovenskej nížiny (1980 – 1985). Odvodňovacie systémy na VSN vybudované v 60. rokoch nepriniesli očakávaný efekt – nefungovali a neodviedli vodu, ktorá po topení snehu a jarných zrážkach akumulovala na povrchu pôdy, a bránila jarným prácam. Výsledky jednej témy riešenia projektu „Ekologická optimalizácia využitia VSN“ preukázali, že drenážne systémy v extrémne ťažkých (ílovitých) pôdach nemôžu byť efektívne pre nízku hydraulickú vodivosť týchto pôd, a zníženie vlhkosti pôdy, znížením hladiny podzemných vôd v podmienkach nízkej hydraulickej vodivosti pôdy je nepostačujúce. Jedinou možnosťou je zvýšenie hydraulickej vodivosti pôdy, zmenou jej vlastností (dlhodobými agromelioráciami). Ak bude pôda vodivejšia pre vodu, zvýši sa efektívnosť drenáže. Bol som zodpovedným riešiteľom témy „Režim vody v pôdach VSN“.

Možný vplyv vodného diela Gabčíkovo na režim vody v pôdach v okolí vodného diela (1992 -1995). Vodné dielo (VD) Gabčíkovo–Nagymaross bolo pripravované kolektívom československých a maďarských odborníkov takmer 20 rokov a bolo projekčne pripravené tak, aby splnilo požiadavky energetikov, plavby, ochrany prírody a aby negatívne neovplyvnilo režim podpovrchových vôd v okolí VD. Po jednostrannom vypovedaní zmluvy o spoločnej výstavbe VD boli práce na vodnom diele maďarskou stranou ukončené (1989) a tento akt bol odôvodnený rizikami, vyplývajúcimi z prevádzky tohto vodného diela pre životné prostredie, kde Maďarsko (zrazu !) predpovedalo nepriaznivé zmeny režimu podpovrchových vôd a z toho vyplývajúce ohrozenie flóry a fauny v okolí diela. Aby sa vyvrátili tvrdenia maďarskej strany, bola riešená séria vedeckých projektov, ktoré mali preukázať platnosť pôvodných predpokladov. Projekt „Možný vplyv vodného diela Gabčíkovo na režim vody v pôdach v okolí vodného diela G – N“ bol riešený ako US – Slovensky projekt, (zodp. riešiteľ V. Novák), v ktorom sa Ústav Hydrológie SAV a U.S. Salinity Laboratory, USDA-ARS, Riverside, CA, U.S.A. podieľali na identifikácii a prognóze možných vplyvov vodného diela na režim vody v pôde. Využitím matematického simulačného modelu HYDRUS-ET, ktorý bol spoločným dielom oboch inštitúcií a vstupov do modelu, ktoré boli výsledkom meraní, sa podarilo preukázať, že prevádzka VD nielenže nezhorší, ale naopak zlepší podmienky pre flóru a faunu v okolí VD. Výsledky  výskumu boli zhrnuté v monografii, ktorá bola súčasťou materiálov predložených Medzinárodnému súdnemu dvoru v Haagu, ktorý v spore medzi Maďarskom a Slovenskom rozhodol v prospech Slovenskej republiky. Poznamenávame, že priaznivé prognózy projektu sa po prehradení Dunaja (už len slovenskou stranou, 1992) a uvedení VD G-N potvrdili.

Vplyv polomov vo V. Tatrách na hydrologický režim územia, bol názov projektu APVV, ktorý bol riešený v rokoch 2005 – 2007. V novembri 2004 silný víchor spôsobil polom na ploche 12 tisíc hektárov lesov vo V. Tatrách. Pre veľkú plochu polomu vo vodohospodársky kľúčovom území bola obava o výrazne ovplyvnenie odtoku vody z územia V. Tatier, hlavne tu bola obava z možných povodní, pretože značná časť lesov, o ktorých sa predpokladalo, že zadržia vodu z extrémnych zrážok, bola pováľaná. Výsledky terénneho výskumu a simulácií pomocou matematických modelov preukázali, že je možné očakávať mierne zvýšenie odtoku z územia V. Tatier, ale zvýšenie sa neočakáva vyššie, ako o 10%, čo bolo potvrdené meraniami. Ukázalo sa totiž, že v našich (t.j. slovenských) klimatických podmienkach značnú časť retenčných funkcií lesov (intercepcia) prevezme rýchlo rastúca bylinná vegetácia. Dosiahnuté výsledky mali široký medzinárodný dosah, pretože táto unikátna udalosť bola zriedkavou možnosťou štúdia vplyvu zmeny vegetačného krytu na režim vody v krajine.

Hydrológia nás vedie k zamysleniu sa, aký význam má pre život voda. Dokážeme si ju na tomto svete ešte vážiť a ceniť?

S vodou je to také isté ako so soľou v známej rozprávke „Soľ nad zlato“. Vážiť a ceniť si ju dokážeme len vtedy, keď jej niet, alebo je jej nedostatok. Pravdou je, že bez nej niet života, že bez nej vydržíme nanajvýš niekoľko dní, že je základnou podmienkou hygieny, že až 70% hmotnosti človeka tvorí voda a tak ďalej… Keďže na Slovensku máme dostatok kvalitnej (a stále pomerne lacnej) vody, tak prečo sa máme znepokojovať? Pravdou je, že na Slovensku naozaj máme dostatok kvalitnej vody, ale tiež nie vždy, a všade. Napríklad občas bývajú problémy s vodou počas bezzrážkových období najmä na východnom Slovensku, pretože zvodnené vrstvy obsahujú málo podzemnej vody a jej kvalita nie je všade dobrá. Situáciu zachraňuje vodárenská nádrž Starina, niekedy to ale nestačí. Výdatné zdroje kvalitných podzemných vôd na Žitnom ostrove, v západnej časti Slovenska svojou kapacitou stačia na zásobovanie pitnou vodou obyvateľstva celého Slovenska, lenže zatiaľ chýba prepojenie vodovodných systémov západného a východného Slovenska. Toto je aj úloha blízkej budúcnosti.

Možno viete, že priemerná denná spotreba vody na jedného obyvateľa na Slovensku je približne 90 litrov, (minimálna, tzv. hygienická“ spotreba vody je podľa UNESCO 72 litrov na obyvateľa a deň). Dnešná spotreba vody je približne polovičná, v porovnaní s obdobím pred 25. rokmi, keď vysoká spotreba vody bola jedným z ukazovateľov blahobytu obyvateľstva. Taká vysoká spotreba vody sa dosiahla vďaka plytvaniu vodou z vodovodu na polievanie záhrad, umývanie áut, nechávala sa odtekať bez úžitku. Prečo? Lebo bola lacná. No a odpoveď na otázku, kedy si vodu začneme ceniť, je jednoduchá: keď nebude lacná, alebo jej nebude dostatok. Je skutočnosťou, že cena vody z vodovodu je približne 1€ za meter kubický (1000 litrov) a ak k tomu prirátame tzv. „stočné“, čo je cena za odvedenie a vyčistenie odpadovej vody, tak nás 1000 litrov vody vyjde na 2 €. A to už nie je zanedbateľný peniaz. Polievať záhrady sa za túto cenu vody neoplatí. A spotreba vody sa znížila na polovicu, začali sme si ju vážiť. (Ako perličku môžem uviesť, že na zasadaní Pápežskej akadémie vied, kde som bol ako pozorovateľ sa dlho diskutovalo, ako by sa mohla dať znížiť spotreba vody, čím by sa ušla viacerým spotrebiteľom. My sme to zvládli jednoducho vravím. Zvýšili sme cenu vody a spotreba klesla na polovicu. Naozaj, aké jednoduché, to nás nenapadlo…)

Zhrnuté a podčiarknuté: Zatiaľ máme na Slovensku dostatočné zdroje kvalitnej pitnej vody. Aby to tak bolo aj v budúcnosti, je potrebné chrániť zdroje pitnej vody pred znečistením a vytvoriť možnosti pre jej akumuláciu počas období s nadpriemerným úhrnom zrážok, aby ju bolo možné využiť v obdobiach s nedostatkom zrážok.

Planéta Zem zakúša klimatickú zmenu. Ohrozuje vodu?

Na úvod by som rád poznamenal, že klíma (po slovensky podnebie) na Zemi nie je stabilná a zmeny klímy prebiehali a prebiehajú stále. Možno si spomenieme na poznatok zo školských lavíc o dobe ľadovej, ktorá sa skončila približne pred 10 000 rokmi, počas nej zaľadnenie siahalo až na územie dnešného Slovenska. Obdobie okolo začiatku nášho letopočtu sa označuje často ako klimatické optimum a severná Afrika bola vtedy obilnicou Rímskej ríše. Ako „malá doba ľadová“ sa označuje obdobie rokov 1300 -1600, kedy sa Grónsko zmenilo zo „zelenej krajiny“ (Groenland) na dnešné, zväčša zaľadnené územie.

V minulosti bolo na Zemi chladnejšie, ale aj teplejšie, ako je tomu teraz. Problémom súčasnej zmeny klímy je skutočnosť, že problémy s ňou spojené nie je možné riešiť „klasicky“: presťahovaním obyvateľstva inam, do priaznivejších klimatických podmienok. Pravdou tiež je, že intenzívne spaľovanie fosílnych palív spôsobuje  emisie oxidu uhličitého do atmosféry, jeho koncentrácia sa za posledných 100 rokov zvýšila asi o 12%. Veľké molekuly oxidu uhličitého sa „zohrejú“ vyžarovaným teplom Zeme a toto teplo vyžarujú do svojho okolia, teda aj späť na Zem, a tak zvyšuje teplotu prízemnej vrstvy atmosféry a spôsobuje to, čo sa nazýva „skleníkový efekt“. Existujú aj iné tzv. „skleníkové“ plyny (napr. pary vody, ktoré sú zodpovedné za viac ako 60% skleníkového efektu), ale práve na zvýšenie koncentrácie oxidu uhličitého má zásadný vplyv činnosť človeka. Nie je však jasný podiel emisií CO₂ na zvyšujúcu sa teplotu Zeme (odhaduje sa, že by to mohlo byť max. 50% z pozorovanej zmeny) a teda aj bez spaľovania fosílnych palív by otepľovanie pokračovalo. Emisie oxidu uhličitého, ako dôsledok spaľovania fosílnych palív, spôsobujú len časť skleníkového efektu, najväčší vplyv na skleníkový efekt, zvyšovanie teploty Zeme, má pravdepodobne zmena aktivít Slnka. Výsledky meraní naznačujú, že za ostatných sto rokov sa zvýšila priemerná teplota Zeme asi o 1 °C.

V čom je teda klimatická zmena nebezpečná pre ľudstvo? A má klimatická zmena aj pozitívne črty?

Najskôr tie pozitívne vplyvy, ktoré sa často neuvádzajú. Zvýšenie koncentrácie CO₂ môže spôsobiť zvýšenie efektívnosti fotosyntézy; zvýšenie teploty počas vegetačného obdobia pri dostatočnej závlahe môže výrazne zvýšiť úrody plodín. Okrem toho, keď bude teplejšie, znížia sa nároky na vykurovanie domov. Zjednodušene si to môžeme predstaviť tak, ako by  sme mali na Slovensku podnebie Talianska. Poznamenávam, že bez „skleníkového efektu“ by bola  priemerná teplota Zeme by nižšia asi o 34 °C a život na Zemi by nebol možný.

V čom je teda problém?

Ten, ktorého sa obávame najviac (ak bude zmena klímy pokračovať smerom k otepleniu), je roztopenie sa (aspoň čiastočne) ľadovcov, čo bude viesť k zvýšeniu hladín morí až o desiatky metrov a spôsobí, že pobrežné oblasti, kde žije značná časť obyvateľstva Zeme, budú zaplavené. Kam sa obyvatelia týchto oblastí podejú?

Aký vplyv môže mať zmena klímy na vodu? Jedno je isté: na Zemi cirkuluje stále tá istá voda, alebo ináč povedané, množstvo vody na Zemi sa nemení a aj my dnes pijeme tú istú vodu, ktorú pili dinosaury, alebo tyranosaury. Z toho vyplýva, že zmena klímy nezmení celkové množstvo vody na Zemi, ani neovplyvní jej kvalitu. Zvýšenie teploty však spôsobí zintenzívnenie obehu vody v hydrosfére Zeme. To znamená, že sa zvýšia úhrny zrážok, a teda použiteľnej vody bude viac ako doteraz. Problém je však v inom: sú dôvody predpokladať, že aj keď vody vo forme zrážok bude viac, jej rozdelenie bude nerovnomerné, čiže rozdiely medzi suchými a vlhkými časťami kontinentov sa prehĺbia. Ináč povedané  – tie oblasti, ktoré majú vody dosť, jej budú mať ešte viac, a naopak, suché oblasti budú ešte suchšie. Z toho vyplýva, že sa dá očakávať zvýšená extremalita vodností, to znamená, že sa dajú očakávať častejšie a extrémnejšie povodne, a tiež suché obdobia.

Toto platí za predpokladu, že sa bude aj naďalej otepľovať. Niektoré štúdie však vravia, že proces ochladzovania sa už začal. Ako je to naozaj? Na potvrdenie týchto hypotéz sú potrebné merania počas desiatok rokov.

Aké sú najvýznamnejšie a najnovšie otázky, ktoré hydrológia rieši? Čo sú jej dnešné výzvy?

Problémy, ktoré stoja pred touto vednou disciplínou možno rozdeliť do dvoch skupín:

1. Nájdenie (alebo spresnenie) zákonitostí formovania elementárnych procesov pohybu vody v povodí, ako je tvorba odtoku (povrchového a podpovrchového), evapotranspirácia v povodí, retenčné vlastnosti povodí a ich dynamika v závislosti na vlastnostiach prostredia. Ide o to, aby sme lepšie (kvantitatívne) pochopili základné procesy pohybu vody, v obehu vody v prírode.
2. Druhá skupina problémov, ktoré dnes hydrológovia riešia, súvisia so zásobovaním kvalitnou vodou obyvateľov Zeme v podmienkach zmeny klímy, v situácii rýchleho rastu počtu obyvateľstva (asi o 82 miliónov ročne) a zvyšujúcich sa nárokov na kvalitu a kvantitu vody. A túto vodu nielen zabezpečiť, ale aj odviesť, vyčistiť a vrátiť čistú do obehu. Odhady UNESCO hovoria, že asi desatina obyvateľstva (650 mil.) nemá pístup k zdravotne nezávadnej vode. V budúcnosti bude potrebné vytvoriť veľké retenčné kapacity (nádrže) na akumuláciu vody pre obdobia nedostatku zrážok a zabezpečiť jej rozvod do deficitných oblastí. A samozrejme, po spotrebe ju vyčistiť. Druhou stranou mince je ochrana pred povodňami a stavba protipovodňových opatrení.
3. Okrem technických problémov, ktoré sú riešiteľné, sú problémy legislatívne; ide o „zdieľanie“, alebo bezplatné poskytovanie vody tým, ktorí ju nemajú. Zatiaľ sa vedú debaty, ktoré sú bez výsledku. Teoreticky, ľudstvo má k dispozícii obrovské zdroje vody. Potenciálnymi zdrojmi pitnej vody sú moria a oceány, len je potrebné ju odsoliť. Niektoré štáty (producenti ropy a plynu) už pokrývajú skoro celú spotrebu vody odsoľovaním morskej vody. Toto nie je (zatiaľ) riešenie dostupné všetkým.

NOVÁK Viliam, Ing., DrSc – hydrológ – Ústav hydrológie SAV (Institute of Hydrology, Slovak Academy of Sciences). Narodený: 14. august 1942, Považská Bystrica. Štúdium: Stavebná fakulta SVŠT Bratislava, 1964. Pracoviská a významné funkcie: Ústav hydrológie a  hydrauliky SAV Bratislava, Ústav hydrológie SAV Bratislava (od 1964), šéfredaktor časopisu J Hydrology and Hydromechanics (1992 – 2011), Člen Predsedníctva SAV (1998 – 2005). Študijné pobyty: Sovietsky zväz, 1968, 1969. Najdôležitejšie výsledky: Metóda merania súčiniteľov prenosu vody a tepla vo vodou nenasýtenom pórovitom prostredí, metóda výpočtu evapotranspirácie a jej zložiek,  určenie intenzít odberu vody koreňovými systémami rastlín, výpočet infiltrácie vody do nehomogénnej pôdy s puklinami, vplyv skeletu v pôde na pohyb vody v horských, skeletnatých pôdach, matematické modelovanie transportu vody a energie  v systéme pôda – rastlina – atmosféra, metóda určenia vodného režimu porastov vo vzťahu k produkcii biomasy. Monografie: Vyparovanie vody v prírode, Bratislava, Veda, 1995, Evapotranspiration in the soil-plant- atmosphere system. Springer Science + Bussines Media, Doordrecht, 2012. Medzinárodný projekt: Americko – slovenský projekt „Modelovanie  pohybu vody a rozpustených látok v  pôdach Žitného ostrova“, 1995 – 1998, zodpovedný riešiteľ. Časopisecké publikácie, monografie, patenty, ohlasy: 67 /4 / 2 /266. Členstvo vo vedeckých organizáciách: International Soc. Soil Sci., European Geosciences Union, IAHR, Únia krajinných inžinierov Slovenska. Ocenenia: Cena SAV za popularizáciu vedy (1985, člen kolektívu), Priekopník medzinárodnej spolupráce (1988), Čestná strieborná plaketa SAV D. Štúra za zásluhy v prírodných vedách (1992), Cena SAV za výsledky výskumu (1999, člen kolektívu), Plaketa akademika Duba (2002), Zlatá medaila SAV Za zásluhy o rozvoj vedy (2012), Pamätná  plaketa pri príležitosti 60. výročia založenia SAV (2013).