CESTA K POVOLANIU: Od detektíva cez heavy metal po jadrovú chémiu

Chcel sa stať detektívom, potom ho chytil heavy metal, napokon konvertoval – a to mu zmenilo život. Venuje sa jadrovej chémii a záhradníčil v Černobyle. Martin Hajduch.

Váš rozhovor pre Science.sk mal názov „Na začiatku je vždy nápad”. Napadlo Vám – na začiatku vášho života, ako dieťaťu – že sa stanete genetikom a biochemikom?

To mi vôbec nenapadlo. Ak sa dobre pamätám, tak na základnej škole som chcel byť šoférom autobusu a potom dlho detektívom a čítal som usilovne knihy o Sherlockovi Holmesovi. Na strednej škole (na gymnázium som nemohol ísť kôli zlému prospechu) mi to už bolo srdečne jedno a jediné, čo ma zaujímalo, bol heavy metal. Ale aj tak som sa zaoberal od druhého ročníka Stredoškolskou odbornou činnosťou (SOČ) a mal som ambíciu ísť študovať na univerzitu. Možno to bol pud sebazáchovy, aby sa zo mňa nestal úplný idiot. 

Aká bola Vaša cesta k povolaniu? Čo Vás na ňom baví?

Keďže som strednú školu viac-menej flákal, tak som sa nedostal na biochémiu, kde som sa hlásil.  Prijali ma na jadrovú chémiu, kde sa skoro nikto nehlásil.  Vo flákaní som pokračoval počas celého prvého ročníka, a potom sa veci zmenili. Na začiatku druhého ročníka som prijal Ježiša Krista do svojho života za Pána a Spasiteľa (Ján 3:16) a stal som sa znovuzrodeným kresťanom. To ma zmenilo od základu až tak, že moji priatelia ma nespoznávali a mysleli si, že som sa zbláznil. Potom som ešte v treťom semestri skoro vyletel zo školy. To bolo ale preto, že som sa v tom období intenzívne venoval štúdiu Biblie. Štúdium som potom začal brať vážne a veda ma začala baviť.  Po vyštudovaní som začal doktorandské štúdium v genetike a už sa to začalo.

Veda je úžasná hlavne preto, lebo spoznávame stále niečo nové. Veci, čo platili nedávno, už neplatia, a máme možnosť objavovať neskutočnú komplexnosť sveta okolo nás.

Čo alebo kto mal na výber Vášho povolania najväčší vplyv?

Jednoznačne Ježiš Kristus, ktorý stále žije.

Prišli niekedy momenty, že ste chceli prestať a venovať sa niečomu úplne inému? Ak áno, ako ste to prekonali? 

Možno sa vyskytlo zopár momentov, kedy som chcel byť znova šoférom autobusu (najlepšie nitrianskych liniek č.4 alebo č.19 ), ale vo všeobecnosti nie. Veda je natoľko úžasná, že takéto predstavy prichádzajú dosť ojedinele.

Ešte stále máte svoju záhradku v Černobyle? Čo v nej skúmate?

Už nie, nakoľko minulý rok zasiahol oblasť Černobyľu rozsiahly požiar. Takže po ôsmich rokoch sme tieto experimenty ukončili. Okrem toho sa nám už skončil projekt a stále máme veľké množstvo nezanalyzovaných vzoriek. Je ale možné, že v budúcnosti sa tam vrátime a pokúsime sa zodpovedať ďalšie otvorené otázky.

Aké najhlavnejšie výsledky sa Vám podarilo zistiť vďaka černobyľskému pokusu?

Sledovali sme, ako sa mení metabolizmus rastlín v rádioaktívnom prostredí pomocou analýzy proteínov, ktorá sa nazýva proteomika.  Zistili sme, že rastliny sa prispôsobujú rádioaktívnemu prostrediu tak, že sa mierne mení ich metabolizmus.

Plánujete niečo podobné skúmať aj vo fukušimskej oblasti?

Áno, ale zatiaľ sa tam nevieme dostať. V Japonsku majú teraz malé pochopenie pre naše experimenty. Ich hlavná starosť je zamedziť kontaminácii potravín rádioaktivitou a dekontaminovať životné prostredie.

Toho roku si pripomíname 30 rokov od katastrofy v Černobyle. Čo sme sa za tých tridsať rokov naučili?

Naučili sme sa bezpečnejšie prevádzkovať jadrové elektrárne a efektívnejšie reagovať v prípade nehody.

Často sa ľudia iracionálne boja rádioaktivity, pričom žiarenie je všade okolo nás, a nie je možné sa mu vyhnúť. Ako by bežní občania mali vnímať rádioaktivitu a jej vplyv na životné prostredie?

Rádioaktivity je potrebné sa obávať iba vtedy, ak jej je veľa. Napríklad v dôsledku nehody alebo aj prírodných procesov. A samozrejme, aj v dôsledku jadrovej vojny, čo sa ale, dúfam, nikdy nestane. Ako ste ale naznačili, rádioaktivita nás sprevádza už od samého počiatku.

Vo Vašej kariére ste precestovali kus sveta. Mal by to vedec urobiť?

Veda je s cestovaním spojená, keďže je extrémne medzinárodná. V súčasnosti sa veda nedá robiť bez cestovania a spolupráce s kolegami z rôznych krajín. To sa snažím naučiť aj mojich doktorandov, takže oni skutočne dosť veľa cestujú.

Čomu nás učí spoznávanie iných krajín?

Napríklad tomu, že ľudia sú skutočne všade rovnakí. Majú rovnaké túžby, radosti a starosti.  A to nás učí k tolerancii. Pri spoznávaní krajín prídete napríklad aj k záveru, že hamburgery v McDonalde nechutia všade rovnako. Najlepšie chutia v Japonsku.