Učiteľka Miriam Feretová: Dnes neexistuje oblasť, ktorá by nezávisela od vedy a techniky

Mám rada svoju prácu. Ak by to tak nebolo, už dávno by som robila niečo iné. Ponuky na zmenu boli.  Je to asi klišé, ale ak beriete svoju prácu ako poslanie, dokážete byť stále nad vecou. A to aj po 20 rokoch zmien v školstve vedúcich stále k niečomu chaotickejšiemu, nie veľmi zmysluplnému, zmätenému a sťažujúcemu prácu učiteľa, roky nazývanému “reformy školstva” – odtrhnutému od reality učenia a problémov, s ktorými sa boríme.

 

Nebavia ma nesystémové, spiatočnícke a nikam nevedúce zmeny, zbytočná byrokracia a nezmyselné úkony. Nebaví ma, že robím prácu od A-Z nielen svoju, ale aj nadriadených inštitúcií, keď žiakov nielen odborne a metodicky vediem, ale už vopred píšeme žiadosti o granty, aby sme dokázali všetky požiadavky na súťažiacich, smerujúcich na medzinárodné súťaže, zvládnuť sami. Grantové žiadosti a realizácie nás stoja množstvo času a vďaka za ne, inak by to nešlo. Každoročne prečerpám so žiakmi veľký balík peňazí z grantových podpôr komerčných bánk, firiem, združení…

Bojujem aj s vyučovacím procesom biológie, keď pri nižšej dotácii hodín a zvyšujúcom  sa objeme informácií mám tlačiť na bádateľské aktivity, tvorivé myslenie, vedeckú činnosť žiakov. Robím to, ale s vypätím síl. Cítim, že to pomaly vzdávam. Počas hodín sa snažím žiakov aj motivovať, aj aktivizovať, aj aktívne riešiť výskumné úlohy, aj prebrať požadované učivo…. Prijala by som vo vyšších ročníkoch gymnázia miernu špecializáciu žiakov na “svoje” predmety, napríklad na prírodovedné predmety, ktoré by boli komplexnejšie chápané aj v súvislostiach “science”, a mali by sme čas a priestor na rozširovanie ich poznatkov, aj zručností aj v súvislosti s experimentálnou vedeckou výskumnou činnosťou. Po doterajších školských reformách som však už dosť skeptická. Je to veľmi vyčerpávajúce a tak skoro sa to asi ani nezmení, aj keď sa teším zo zmien v spoločnosti, ktoré v tomto roku nastali. Sama v žiakoch pestujem aj občianske kompetencie a tak, keď sme boli na svetovej výstave Expo science v Luxembursku práve v čase verejných pochodov po smrti dvoch mladých ľudí na SR, zúčastnili sme sa ich spolu so Slovákmi žijúcimi v Luxembursku.  

 

Účasť na súťažiach je výborná pre osobnostný rast žiakov, ich väčší rozhľad, zlepšenie jazykových a komunikačných kompetencií, ale nazretie do špičkového vedeckého sveta (stretnutia s nositeľmi Nobelových cien, obhajoby vedeckých projektov a vlastných myšlienok pred najlepšími odborníkmi v danej problematike zo sveta), ale aj pohľad na štáty, kde to funguje tak ako má, aby tak priniesli know-how aj na Slovensko. Už len Česko je ďaleko pred nami. Aj keď tu je nevyhnutné a správne poďakovať našim vysokým školám Prif a LF UPJŠ v KE, výskumným ústavom, SAV, ale častokrát aj zanieteným jednotlivcom z radov odbornej verejnosti, ktorí nám nezištne pomáhajú. Bez nich a vytvorenia materiálnej a laboratórnej podpory by to nešlo. Osobitné veľké ďakujem patrí doc. MVDr. Branislavovi Peťkovi, CSc., ktorý nám pomáha posledných 8 rokov, nezištne, vo voľnom čase, na vlastné náklady… Stretla som dosť takýchto vzácnych ľudí, ktorí stále s optimizmom pozerajú na mladú generáciu a držia im prsty, aby aktívne vstúpili do svojich profesií a života, aj spoločnosti. Z mimovládnych organizácií smeruje moje veľké ďakujem k OZ Amavet, ktoré pomáha šikovným mladým vedátorom skúsiť šťastie na zahraničných súťažiach a výrazne aj materiálnou pomocou napomáha tomuto procesu. 

Viditeľnými výsledkami sú mnohé popredné umiestnenia z najprestížnejších svetových vedeckých súťaží I-SWEEEP  Intel Isef v USA, Vernadského contest v Moskve, ESI a ESE v Belgicku-Spojených arabských emirátoch- Tunisku- Luxembursku, Eucys v Taliansku, Biologická olympiáda v Turecku, Gruzínsku a Azerbajdžane, MET v Turecku…. pravdepodobne som si na niektoré ani nespomenula, na niektorých sme už boli viackrát… Ale toto sú len príjemné pohladenia pre študentov za ich prácu. Ja vidím zmysel vo veciach spomenutých na začiatku odseku, to je to čo má zmysel. Pomôcť žiakom byť tvorivý, hľadať riešenia súčasného stavu, byť zodpovedný k okoliu a spoločnosti, kriticky myslieť a snažiť sa aj svojím malým kúskom zmeniť svet k lepšiemu. Stále som optimistka, aj keď sa posúvam bližšie k realite :-).

Mirka bola pri tom, ako som sa venovala starším študentom a nadchlo ju to. Spojila sa so spolužiakom Samom a vytvorili skvelý tím, kde sa svojimi charakterovými vlastnosťami, ale aj danosťami výborne dopĺňali, čo ich viedlo k mnohým nadštandardným umiestneniam. Plánujú študovať medicínu a všetko, čo získali, verím, už v krátkom čase na vysokej škole zužitkujú. 

Dnes neexistuje oblasť ľudského života, ktorá by nezávisela od vedy a techniky. Boli vynájdené nové materiály, nové zdroje energie, zavádzajú sa moderné technologické postupy, vznikajú nové vedné odbory. Veda a technika sa stala dôležitým nástrojom v rukách človeka na skvalitnenie nášho života. Vďaka práci na výskumných projektoch sa žiaci učia využívať pokrok a jeho možnosti v súlade so zákonmi prírody a etiky tak, aby bol život človeka lepší aj správny. Učím ich stanoviť si morálne a etické hranice, ktoré im pomôžu rozhodnúť sa ako ďalej, berúc ohľad na spomenuté atribúty. 

 

Neviem, či existuje nejaký návod, vždy ku každému problému pristupujeme individuálne, intuitívne, v rámci našich možností, ale tvorivo a s otvorenými očami a mysľou. Riešenia prichádzajú postupne, kryštalizujú sa za pochodu, je to proces, ktorý je dlhodobejší a až po čase vidíme riešenia.  Žiaci musia byť vo svojej práci disciplinovaní a zodpovední. Učím ich, že aj negatívny výsledok je výsledok, nie vždy to vyjde podľa ich predstáv a aj to je pre nich školou života.

Študentov privádzam priamo “do vedeckej kuchyne” – to znamená, do výskumných ústavov, laboratórií vysokých škôl, či SAV. Môžu si vedecké experimenty sami vyskúšať. Týchto odborníkov privádzame aj k nám do školy, zapájame sa do mnohých projektov (Onkológia pre gymnáziá, Genetika na kolesách…), plus sme aj partnerskou školou UPJŠ v Košiciach. Na zahraničnej exkurzii vo švajčiarskej Technorame sme mali možnosť vidieť, ako sa prírodovedné predmety učia oni (metódy, pomôcky, vysvetlenia javov, zážitkové učenie…), a ako my. Ich možnosti sú v porovnaní s našími neporovnateľne lepšie. Preto si nesmierne vážim našich šikovných študentov, ktorí dokážu v silnej zahraničnej konkurencii na poli vedeckých výskumov tak skvelo obstáť. Stojí ich to veľmi veľa voľného času, úsilia, štúdia, ale posúva ich to vpred, rozširuje obzory a prináša skúsenosti a kompetencie, ktoré by pri bežnom vyučovaní v škole nezískali v takej miere. Je toho veľmi veľa. Ja sama pociťujem, že popri všetkých pracovných a domácich povinnostiach je zázrak, že to takto spolu so študentmi už toľko rokov zvládame :-).

 

V našom školstve sú všetky dobré veci postavené na vnútornej motivácii jednotlivcov, inak to nejde. Uvidíme dokedy :-).  Keď je už toho na mňa dosť, resetujem doma, v prírode, pri priateľoch. Silu venovať sa druhým mi dáva aj moja viera. Tvorivé nápady sú všade okolo nás, tie najjednoduchšie, najlacnejšie, prírodné. A často našimi predkami odpozorované nápady sa často ukážu ako tie najlepšie. Len im treba venovať priestor, čas a ochotu to skúsiť.