CESTA K POVOLANIU: Potenciál astrobiológie je veľký, hovorí jediná slovenská marsonautka

Zúčastnila sa misie, ktorá simulovala podmienky na planéte Mars. Na Slovensku chce rozvinúť astrobiológiu – zaujímajú ju organizmy, ktoré sú schopné prežiť aj v extrémnych podmienkach. Pracuje ako expertný vedecký pracovník na Výskumnom ústave potravinárskom a v Slovenskej organizácii pre vesmírne aktivity (SOSA). Michaela Musilová. 

Ste známa tým, že ste zvládli simuláciu života na Marse. Čo Vám to dalo?
Táto simulovaná misia na Mars mi zmenila život. Bola to možnosť nielen byť súčasťou posádky profesionálov a viesť výskumný tím, ale aj navrhnúť a zrealizovať tri vlastné výskumné projekty v tomto výnimočnom prostredí. Výsledky experimentov sú veľmi sľubné pre budúce misie na Mars, ale aj inde po vesmíre. Najväčší prínos pre mňa bol však v tom, že som mohla reprezentovať Slovensko a Slovenskú organizáciu pre vesmírne aktivity (SOSA) pred celým svetom a zvýšiť nám šance pre budúce medzinárodné spolupráce. Momentálne práve pripravujem posádku a projekty pre budúcu misiu na „Mars“, ktorá by sa snáď mohla podariť v blízkej budúcnosti.

Videli ste film Marťan alebo ste prečítali túto rovnomennú knihu? Čo si o tom myslíte?

Áno, ja som čítala, aj mala tú česť, vidieť premiéru filmu, na ktorú ma pozvali tu na Slovensku. Kniha sa mi veľmi páčila, pretože bola to dobrá zmes dobrodružného sci-fi príbehu a vedeckých/technických vysvetliviek. Autor, prostredníctvom hlavnej postavičky, sa snažil čitateľom veľmi zrozumiteľne vysvetliť všetko od pestovania zemiakov na Marse, po veľmi zložité inžinierske pokusy. Ja som dokonca mala možnosť sa zoznámiť s autorom knihy Marťana a podebatovať s ním práve o tých zemiakoch a mikróboch na Marse, keďže som astrobiologičkou a zároveň som bola „dôstojníčkou skleníka“ na „Marse“.

Cítite sa byť marsonautkou?

Áno. (úsmev) Veľmi si cením, že som jedna z mála ľudí na svete, ktorí mali tú možnosť, aspoň nakrátko pocítiť, aké by to mohlo byť raz, žiť a pracovať na Marse. Sme vskutku všetci takí cviční marsonauti, ktorých snáď o desiatky rokov nahradia skutoční marsonauti. Dovtedy naše skúsenosti a skúsenosti astronautov budú slúžiť na to, aby sa čím najlepšie pripravili budúce misie na iné planetárne telesá mimo Zeme.

Máte za sebou vynikajúce školy, či v Londýne alebo Caltech. Akú rolu zohrala škola vo Vašom živote? Je škola na pomoc, či skôr na prekážku?

Škola, respektíve školy, boli jedny z najdôležitejších vecí pre mňa v mojom živote. Priznám sa, že predtým, než som začala študovať na univerzite, som ale nerada chodila do školy. Bolo to tým, že ma síce zaujímali skoro všetky predmety (nakoniec som ako jediná na mojej škole maturovala z trinástich predmetov…), strašne nerada som si po večeroch robila úlohy a pripravovala sa na skúšky. Mala som toľko záľub a kamarátov mimo školy, že sa mi nechcelo ďalej pracovať po ôsmich až desiatich hodinách na škole každý deň. Napriek tomu som vedela, že ak budem chcieť vyštudovať astrobiológiu a raz sa dostať do NASA, tak budem musieť ísť na prestížne školy v zahraničí. Preto som začala počas strednej a potom vysokej pracovať popri štúdiu a usilovala som sa získať čím najlepšie známky, aby som vyhrala štipendiá. Nakoniec sa mi podarilo financovať si celé štúdium sama a vďaka tomu sa mi neskôr podarilo presadiť sa v NASA, v Európskej vesmírnej agentúre (ESA), dostať sa na „Mars“ a iné.

 

Dôležité je v detstve, alebo na strednej škole, postupne si vybrať svoje povolanie. Ako ste si ho vyberali Vy?

U mňa to bolo dosť ťažké vybrať si moje povolanie, pretože som mala veľa rôznorodých záujmov už od skorého detstva. Vďaka rodičom sme s bratom mali možnosť učiť sa niekoľko jazykov a ja som si k nim pridala ešte viac (dokopy som sa v živote učila osem jazykov). Taktiež nás mama, archeologička a otec, diplomat, oboznamovali s históriou, umením a medzinárodnými vzťahmi. K vede som sa dostala úplne sama jednoducho zvedavosťou. Fascinoval ma vesmír a chcela som o ňom vedieť čím najviac. Na strednej som si však musela vybrať smer: vedu, kultúru alebo sociálno-ekonomické kurzy (tak to v skratke funguje na francúzskych lýceách). Veľmi som váhala, či si vybrať kultúru a nechať si vedu ako hobby, alebo naopak. Nakoniec mi moju vášeň pre vesmír pripomenul dokumentárny film od Jamesa Camerona Mimozemšťania z hlbín, v ktorom na dne oceánov našli astrobiológovia neuveriteľné bytosti, ktoré by mohli existovať na iných planétach. Vtedy som si uvedomila, že by človek mal ísť za svojou vášňou, veď predsa len svoje povolanie bude robiť celý život a malo by ho to teda baviť čím najviac. Preto sa doteraz vo voľnom čase venujem kultúre, umeniu a jazykom, pretože aj to je súčasťou mojej osobnosti a nechcem sa toho vzdať.

Často sa stáva, že si študenti zle vyberú školu a potom tam buď niekoľko rokov trpia, alebo ju zmenia. Stalo sa to aj Vám? Ako sa nezmýliť?

Nie, našťastie som nemala presne takýto problém. Ja som si školy dopredu veľmi naštudovala a išla som za tými najlepšími s tým, že ak by mi to nebolo vyšlo sa tam dostať, tak som mala niekoľko „back up“ možností. Caltech bol pre mňa snom a vyberali len dvoch z tisícky uchádzačov pre štipendium v hodnote 50-tisíc dolárov. Neverila som, že sa mi podarí sa tam dostať, bolo to úžasné prekvapenie. Škola bola ale nesmierne náročná a trpela som tam trochu, hlavne psychicky, pretože som pracovala priemerne 16 hodín denne, veľmi málo som spala a nebol tam priestor pre záľuby ani na kamarátov. V konečnom dôsledku to ale stálo za to. Potom som si na doktorát vybrala takú školu, ktorá bola síce vynikajúca v mojom odbore, ale pracovné podmienky boli omnoho prijateľnejšie. Zistila som to tak, že som si dopredu pred samotnými prihláškami na štipendium na doktorát, dohodla pohovory s profesormi na rôznych univerzitách, ktoré ma zaujímali. Mohla som sa ich tak popýtať na množstvo detailov, z ktorých som mohla zistiť, ako sa mi bude s nimi spolupracovať, aké je pracovné prostredie v labákoch, akí by boli moji kolegovia a podobne. Odporučila by som teda takýmto spôsobom si vyskúšať v predstihu školy a budúcich vedúcich.

Ste astrobiologička. Aký je potenciál tohto odboru – zvlášť aj na Slovensku?

Potenciál astrobiológie v zahraničí je veľký. Momentálne všetky veľké misie NASA, ESA a iných vesmírnych agentúr sa točia okolo hľadania života na iných planétach, či v iných planetárnych sústavách. Toto pátranie po základných otázkach, či sme sami vo vesmíre, alebo ako vznikol život, bude naďalej pokračovať, kým konečne nezodpovedáme na tie otázky. Zatiaľ sa na Slovensku robí veľmi málo astrobiologického výskumu a teda je ťažké sa tu uplatniť. Je to však jeden z dôvodov, prečo som sa vrátila na Slovensko, aby som tu pomohla rozvinúť tento odbor a aby sa tu budúci astrobiológovia Slováci alebo zahraniční vedci, mohli presadiť.

V jednom rozhovore ste priznali, že ste v detstve písali sci-fi romány. Plánujete ich niekedy aj vydať?

Áno, veľmi rada by som ich raz vydala. Budem ich však musieť upraviť na základe všetkých nových vedeckých poznatkov, ktoré odvtedy pribudli. Dúfam, že sa k tomu v blízkej budúcnosti dostanem. (Úsmev.)

Dr. Michaela Musilová študovala planetárne vedy a astrobiológiu na University College v Londýne, Caltechu v Kalifornii a univerzite v Bristoli. Pracovala pre NASA (2010) aj ESA (Európsku vesmírnu agentúru). Zúčastnila sa expedície do Grónska (2012), Japonska a inde. Absolvovala simulovanú misiu na Mars (2014). Zaoberá sa astrobiológiou – skúma, ako vznikol život a či existuje aj inde mimo Zeme. V rámci grantu pre návrat odborníkov zo zahraničia sa vrátila na Slovensko. Pracuje ako expertný vedecký pracovník na Výskumnom ústave potravinárskom a v Slovenskej organizácii pre vesmírne aktivity (SOSA).