Vedúci Katedry techniky: Každá práca vyžaduje disciplínu. Aj schopnosť prijať kritiku
Na strednej škole študoval cestnú dopravu, na vysokej sa zameral na učiteľstvo techniky, s ktorou je spojený celý život – a chce to tak aj po celý život. Napísal viaceré publikácie, v ktorých hovorí o tom, ako techniku učiť inovatívne. Pracuje na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici ako vedúci Katedry techniky na tamojšej Fakulte prírodných vied. PaedDr. Ján STEBILA, PhD.
Eductech sa venuje rozvoju technického vzdelávania. Je podľa Vás potrebný predmet technika? Prečo?
Vyučovací predmet Technika má v nižšom sekundárnom vzdelávaní na slovenských základných školách nezastupiteľné miesto. Jednoducho tam patrí! Je potrebné si uvedomiť, že okrem toho predstavuje aj prvú ponuku profesijnej voľby, ponúka príležitosti oboznámiť sa s najbežnejšími nástrojmi, základnými postupmi pri práci, rôznymi materiálmi aj bežnými problémami praktického života i s možnosťami ich riešenia. Navrhnutý obsah predmetu Technika tak umožňuje a dáva príležitosť na to, aby si žiaci uvedomili, o ktoré činnosti majú najväčší záujem. Nepoznám iný predmet na slovenských základných školách, ktorý by poskytoval podobné možnosti.
Aké má dnes Technika miesto vo vzdelávacom systéme? Má dostatočnú časovú dotáciu?
Stále nedocenené, o časovej dotácii ani nehovorím. Stačí trocha zaspomínať: prijatím Zákona č. 245 Z. z. v roku 2008 a následným schválením Štátneho vzdelávacieho programu sa pre ISCED 2, t.j. pre nižší stupeň sekundárneho vzdelávania, začal v Slovenskej republike proces postupnej školskej reformy, ktorej základom bol prechod na tvorivo-humánne školstvo s orientáciou na žiaka. Školským rokom 2008/2009 sa realizácia jediného vyučovacieho predmetu s technicky zameraným obsahom v ďalších rokoch postupne transformovala. Transformácia spočívala v tom, že povinný vyučovací predmet Technická výchova, pôvodne vyučovaný v 5. až 9. ročníku základnej školy s časovou dotáciou 1 vyučovacia hodina týždenne, bol v priebehu 5 rokov nahradzovaný povinným vyučovacím predmetom s novým názvom Technika a s časovou dotáciou 0,5 vyučovacej hodiny týždenne, ale už len v 7. a 8. ročníku ZŠ, čo technické vzdelávanie na druhom stupni ZŠ doslova degradovalo. Pozitívne ale je, že sa to zlepšuje.
Aký je Váš vzťah k Technike – aj ako k predmetu, aj k technológiám, ktoré sú všade okolo nás?
Môj vzťah k technike je veľmi konkrétny – vyštudoval som Strednú priemyselnú školu, odbor Cestná doprava, moje vysokoškolské vzdelávanie som zameral na učiteľstvo techniky. Taktiež témy rigoróznej a dizertačnej práce riešili v tom čase fenomén zaraďovania prvkov dopravnej výchovy do vyučovania predmetu Technická výchova na základných školách. Technika bola, a teda aj je súčasťou môjho každodenného života. Želám si, aby to tak ostalo aj v budúcnosti.
Ktoré inovatívne metódy vyučovania odporúčate uplatňovať v predmete Technika?
K tejto problematike som v spoluautorstve s viacerými kolegami napísal niekoľko domácich a zahraničných publikácií (New Approaches and Trends in Technical Education, Technické vzdělávání na základních školách v kontextu spoločenských a technologických změn, Inovatívne vyučovacie metódy a ich využitie v technickom vzdelávaní), v ktorých sme sa na základe výsledkov viacročných výskumov snažili poukázať na potrebu zavádzania nových trendov a koncepcií vyučovania, ktoré skvalitňujú a obohacujú výučbu v predmete Technika na základných školách.
Akýkoľvek pokus o netradičné vyučovanie, alebo akékoľvek zavádzanie inovatívnych metód priamo učiteľom do predmetu Technika, považujem za obrovský benefit, najmä podporu technického vzdelávania, ako aj samotného predmetu.
Odporúčate využívať vo vyučovaní techniky aj multimédiá? Ktoré?
Myslím si, že multimédiá môžu nemalou mierou zvyšovať efektivitu a profesionalitu práce učiteľa. Moderné informačné nástroje, ktoré už v plnej miere vstúpili do vyučovacieho systému aj v predmete Technika, predstavujú vhodnú pomôcku, ale len v rukách moderného učiteľa s potrebnými teoretickými vedomosťami a praktickými skúsenosťami. Prudký rozvoj informačných technológií, ktorý prebieha v súčasnej dobe, poskytuje bohaté možnosti ich použitia vo vyučovacom procese, a nemusí to byť iba stolová verzia počítača. Na trhu existuje veľké množstvo moderných učebných pomôcok, prístrojovej techniky (tablety, notebooky, netbooky, smartfóny, dataloggery atď.), ktoré vo svojej ponuke majú aj počítačové meracie systémy, pracujúce na tzv. meracích senzoroch merajúcich napr. fyzikálne veličiny. V tomto vidím veľký potenciál ich použitia v rámci technického vzdelávania.
Ako sa Vám osobne podarilo nájsť Vaše zamestnanie? Čo Vám dáva akademická práca?
K povolaniu vysokoškolského pedagóga som sa dopracoval prirodzeným vývojom. V roku 2003 som začal na Fakulte prírodných vied UMB internú formu doktorandského štúdia, kde som v jeho rámci realizoval okrem študijnej časti aj pedagogickú činnosť, ktorá ma nesmierne bavila, napĺňala. Po úspešnej obhajobe dizertačnej práce som na základe výberového konania nastúpil na Katedru techniky a technológií ako odborný asistent, pričom dnes stojím v jej čele vo funkcii vedúceho katedry.
Mojím úspechom je naša katedra, ktorej súčasťou som už 15 rokov. Tak, ako som už spomínal, ako vedúci mám možnosť ovplyvňovať jej smerovanie. Vždy tvrdím, že katedra je sčasti aj mojou rodinou, fakultu nevynímajúc. Sú to kolegovia, priatelia vrátane študentov, ktorí ju tvoria. Stál som pri rekonštrukcii odborných učební, laboratórií, príprave nových študijných programov reflektujúcich na nový smer, akým sa vyvíja vysoké školstvo a budovaní samotného imidžu katedry.
Sú aj iné aktivity, ktoré zviditeľňujú našu katedru a fakultu vo vedeckej komunite (Vydávanie časopisu Technika a vzdelávanie, organizácia medzinárodnej konferencie Technické vzdelávanie ako súčasť všeobecného vzdelávania, či spoluúčasť na organizovaní Olympiády techniky pre žiakov základných škôl). Podieľajú sa na nich moji kolegovia, sčasti aj naši študenti, na ktorých sa môžem s dôverou obrátiť, za čo im samozrejme ďakujem.
Je ľahké byť v dnešnej dobe vysokoškolským pedagógom?
Ľahké to určite nie je, ani nikdy nebolo. Pokúsim sa to vysvetliť (Bona Fide) na dvoch príkladoch:
- Vysokoškolský učiteľ musí v dnešnej dobe okrem učenia, vedenia záverečných prác a bežných povinností na sebe aj odborne rásť, publikovať, teda je častokrát nútený udržiavať vysoké pracovné nasadenie, čomu rozumiem a zároveň i rešpektujem. V akademickom prostredí sme ale v poslednej dobe svedkami toho, že pedagógovia musia realizovať výskum, podávať projekty, publikovať, a to veľakrát na úkor kvality učenia a vzdelávania.
- Za fenomén dnešnej doby považujem aj to, že mladí ľudia (naši študenti) často bez skúseností a pokory nedokážu prijať kritiku od učiteľa, nech je akokoľvek konštruktívna. Máloktorí sú disciplinovaní a ochotní pracovať tak, ako sa od nich žiada.
Aj napriek tomu som však presvedčený, že každá práca (ktorá je zároveň i poslaním), vyžaduje disciplínu, ak má byť korunovaná úspechom. Veľké ciele sa nezaobídu bez veľkého nasadenia, motivácie, ale ani bez kritiky. Veď najkrajšie na práci učiteľa je to, že okrem samotného učenia môže istým spôsobom formovať mladých ľudí.
V čom vidíte nové trendy vo vzdelávaní i pedagogike?
Ak vychádzam z už známych tvrdení, že nové úlohy vzdelávania musia začať klásť dôraz na rozvíjanie všetkých stránok osobnosti žiaka tak, aby lepšie porozumel svetu, získal skúsenosti, ktoré budú uplatniteľné v bežnom živote, tak mám zato, že v modernej základnej škole má veľký význam zavádzanie aktivizujúcich, interaktívnych metód, ale aj objavných činností (bádateľských aktivít), ktoré žiakom poskytujú priestor pre vlastnú prácu, či experimentovanie. Momentálne si neviem predstaviť vyučovanie prírodovedných a technických predmetov bez výučby v laboratóriách alebo odborných učebniach (dielňach). Aktuálne za fenomén, tzv. trend vo vzdelávaní považujem experiment (aj počítačom podporovaný), ktorým si môžu žiaci pri učení potvrdiť napr. správnosť rôznych vedeckých poznaní a pod.
Ste tiež spoluautorom učebnice o dopravnej výchove. Ako sú dnes naše deti pripravené na to, aby sa vedeli pohybovať po komunikáciách a zvládať dopravné situácie?
Hmmm… Položili ste mi ťažkú otázku, na ktorú nemám jednoznačnú odpoveď. Vlastne mám, ale bolo by to na dlhšiu debatu, v ktorej by som mohol niekoho uraziť, čo nechcem jednak preto, že som jedným z autorov učebníc dopravnej výchovy, dlhodobo sa podieľam na príprave mladých ľudí pri získavaní vodičského oprávnenia aj pedagogicko-psychologickej príprave budúcich inštruktorov autoškôl.
Odpoveďou sú dlhotrvajúce nelichotivé štatistiky dopravných nehôd mladých ľudí s následkom smrti, ale i realita vyplývajúca z nízkeho záujmu riaditeľov slovenských základných škôl o distribúciu učebníc dopravnej výchovy do všetkých ročníkov. Aj toto sú dôvody, ktoré ma vedú k tomu, aby som na túto otázku, a to úprimne veľmi nerád, odpovedal kriticky, teda v zmysle: nie, naše deti a mladí ľudia nie sú dostatočne gramotní a pripravení zvládať dopravné situácie, ktoré pramenia z predimenzovanej a často agresívnej dopravy súčasnosti.
Keď tak premýšľam, pýtam sa sám seba, koho je to vlastne vina, kto za to v blízkej budúcnosti preberie plnú zodpovednosť?
Aké máte ešte akademické či pedagogické plány, ktoré by ste radi dosiahli?
Som vďačný za všetky výzvy, ktoré mi doteraz do cesty prinieslo moje pedagogické pôsobenie na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici. Teším sa na tie, ktoré sú ešte predo mnou. Momentálne je to príprava na habilitačné konanie vo vednom odbore Odborová didaktika. Čaká ma tvrdá práca, ťažké chvíle, ktoré však majú svoj hlboký zmysel, a preto sa k ním postavím čelom a samozrejme v plnom nasadení. Nie menej dôležitým plánom je naďalej sa plnohodnotne podieľať na pregraduálnej príprave budúcich učiteľov predmetu Technika.
Foto: Archív J. Stebilu